Tichá moc času

KNIHY

(Zlatko Benka: Najvyšší čas. Báčsky Petrovec : Slovenské vydavateľské centrum, 2011)

Pred dvoma decéniami v Správe komisie pre udelenie Ceny Obzoru za roky 1988 – 1991 Vladimír Valentík referoval o próze Zlatka Benku (1951) v tom zmysle, že zámerný „eklekticizmus je súčasťou Benkovej poetiky, v ktorej sa zrovnoprávňuje reálny svet, každodenná skúsenosť a svet literatúry, obrazotvornosti a sna. Podobne ako Borges, aj Benka si myslí, že je čítanie knihy nie menej reálna skúsenosť ako je napríklad cestovanie, milovanie…“ A o pár riadkov ďalej čítame: „Fantastické, často aj groteskné motívy najčastejšie sú len úzadie, ale aj ilustrácia niektorým v podstate filozofickým sentenciám a ideám.“ (Valentík, 2009, s. 22 – 23) Nazdávam sa, že výstižná charakteristika Vladimíra Valentíka (respektíve vtedajšej komisie pre udeľovanie ceny) platí nielen v oblasti staršej poetickej tvorby Zlatka Benku, ale do vysokej miery aj z pohľadu celkového hodnotenia Benkových veršovníckych aktivít.

V najnovšom vydaní výberu z Benkovej slovenskej básnickej tvorby (Zlatko Benka totiž písal poéziu i prózu aj v srbskom jazyku) nachádzame ukážky z Benkových básnických zbierok Vodný prach (1977), Dvojsečný nôž (1981), Oceán (1984), Íl (2001), Sen na stole (2006) a Keď po hrdinstve (2008). Recenzovaný výber zostavil Michal Harpáň, ktorý v minulosti napísal o Benkovej poézii viacero štúdií a je aj autorom zasväteného doslovu ku knihe. Napísal stručnú analýzu všetkých doterajších básnických zbierok Zlatka Benku s názvom Benkova básnická mozaika, ktorá však pri všetkej svojej prehľadnosti a informatívnosti nezanedbáva ani kreatívny a invenčný prvok hodnotiaceho pohľadu na básnikovu tvorbu.

Michal Harpáň upozorňuje najmä na pozoruhodné kvality Benkovej nateraz – podľa jeho názoru – najlepšej básnickej zbierky s názvom Keď po hrdinstve a s presnou citlivosťou konštatuje, že „celá zbierka a prevažná časť básní vyvolávajú silný dojem určitého, vytušeného, záhadného a nevysvetliteľného (a preto aj do konca nevypovedateľného) tragického diania, v ktorom je človek vrhnutý do temných a chaotických hĺbok času“ (s. 96). Zlatko Benka je básnikom úzkosti.

Ako nás informuje Víťazoslav Hronec vo svojej Chrestomatii slovenskej vojvodinskej poézie, pred touto recenzovanou zbierkou Zlatko Benka vydal – okrem prozaických a dramatických diel – dve po srbsky napísané básnické zbierky a šesť zbierok poézie v slovenčine (Hronec, 2010, s. 373). Ten istý literárny kritik a historik v súvislosti s „filozofiou víťaziaceho ducha“ Zlatka Benku upozorňuje: „Nás však teraz zaujíma v prvom rade estetický aspekt takéhoto «svetonázoru», teda skutočnosť, či tá «ideológia» vystačí na pozoruhodnú báseň.“ Ďalej Hronec poznamenáva, že Benka svojimi najlepšími básňami „znútra osvietil našu poéziu určitou nádejou, síce neveľmi opodstatnenou, ale v každom prípade povznášajúcou. Jeho poézia sa ponáša na polárnu žiaru v hlbokých severských nociach“ (Hronec, 2010, s. 82).

Viacerým čitateľom vyvstane v mysli otázka, či a do akej miery sú básne Zlatka Benku „filozofické“, podfarbené filozofujúcimi úvahami alebo ovplyvnené nejakým prúdom filozofického myslenia. Napriek tomu, že najmä v kontexte zbierky Keď po hrdinstve by mohol interpretátor Benkovej poézie bez rozpakov používať klasické existencialistické pojmy ako „vrhnutosť“, „stroskotané bytie“, „smrť“, „ničota“, „paradox existencie“ a viaceré ďalšie, napriek zdaniu, že niektoré čísla zbierky sú priam predurčené na to, aby tvorili akýsi básnický doplnok spisu Karla Jaspersa Über das Tragische, napriek tomu Michal Harpáň tvrdí, že „Zlatko Benka určite nie je básnik, ktorého básnické predstavy pramenia z konkrétneho filozofického myslenia“, s čím bezo sporu možno súhlasiť, a ďalej konštatuje, že Benka „k svojmu básnickému desu prichádza intuitívne – na to desivé dianie sa nepozerá zvonku, ale je ním zachvátený, unáša ho silný prúd“ (s. 96). Benkove verše sú posolstvom rovnako bizarným, ako aj ironickým; prvok irónie sa v nich objavuje už od prvých knižne vydaných zbierok: odkazy na veľkolepé javy, postavy a udalosti sa konfrontujú s malichernými úkazmi, prízemnosť sa mieša so vznešenosťou. Istou výnimkou je zbierka Íl, v ktorej ťarcha dejinnej ťažoby a zodpovednosti bráni ironickému vzopätiu v čase, keď do ľudských domovov vstúpi „trpaslík vojny“ (Tvoj hlas). V takejto konfrontácii pramení básnikova úzkosť, do nej vyúsťujú jeho obavy o človeka.

Ako je to teda s „filozofickosťou“ Benkových poetických textov? Celkom určite možno potvrdiť, že Zlatko Benka nikdy nebol, nie je a zrejme ani nebude profesionálny, odborne vyškolený filozof; je však evidentná absencia jeho odborného filozofického školenia skôr nedostatkom alebo je skôr prednosťou? Nazdávam sa, že je pravdepodobne zjavnou výhodou pre ten typ básnika, ktorý nechce svoje poetické vízie naťahovať na filozofické kopyto, ale poddáva sa vnútornej sile zážitku, o ktorom má vypovedať jeho báseň. Ak má táto sila filozofický náboj a ak je nositeľkou nejakého filozofického posolstva, vznikne pod jej vplyvom filozofická báseň. Je rovnakou výhodou ako bezprostrednosť citu, ako túžba po priamom sebavyjadrení; lebo báseň môže vyjadrovať filozofickú myšlienku bez toho, aby jej tvorca mal zdanie o filozofii. Naopak, ak by báseň prvoplánovo expressis verbis vyjadrovala filozofické názory a tvrdenia, prestala by byť básňou. A je do vysokej miery ľahostajné, či jej pôvodca má alebo nemá predbežnú filozofickú prípravu. „Filozofické sentencie a idey“ spomínané v úvode tejto recenzie, nie sú, zdá sa mi, východiskom Benkovho básnenia, ale jeho dôsledkom a koordinátorom toho „silného prúdu“, ktorý má nepochybne svoju filozofickú relevanciu, sám však nie je prúdom filozofickým.

Keď Zlatko Benka reflektuje fenomény ako des, tragický pocit života, bytie k smrti atď., atď., keď sa pýta, čo je to vlastne nešťastie, šialenstvo a pod. akoby tieto a ďalšie fenomény hrôzy vnímal najprv ako nepatrné body v ľudskom vedomí, ktoré však z ničoho nič vyrastajú, nabobtnávajú, rozširujú svoje chápadlá, menia sa na nemilosrdných dravcov, ktoré sa na človeka vrhajú ako supy na zdochlinu.

Niekedy sa zasa zdá, že prítomnosť násilia, omylov, podvodov, lží, malicherností, zla, celý ten ťažko opísateľný des a hrôzu bytia básnik vníma ako pascu, o ktorej prítomnosti vieme, do ktorej jasne vidíme, a predsa do nej spadneme, jednoducho preto, lebo tu je a „ničotné je všetko čoho niet“ (Nič nezostalo nám nazvyš). Je to pasca našej existencie, je to akési prekliatie, ktoré nám postupne preniklo do všetkých zmyslov, do nášho vedomia, do pohnútok našich činov, do krvi, a prejavuje sa zaslepenosťou, tupou dôverčivosťou, nedostatkom kritického rozumu, zabúdaním: „Zabúdanie je matkou šťastia / čo sleduje priamy prenos / obedu hladných“ (Farby ktoré som nevidel). Tragická tvár života sa básnikovi javí ako zavrhnutie, a toto zavrhnutie je údelom vopred daným, temným a nezbadateľným. Je tento údel normálny, treba ho ako taký akceptovať? Ale tu ako aj inde platí, že normalita nespočíva v tom, že sa vystríhame niektorých skúseností, že sa im jednoducho vyhýbame, ale v tom, ako tieto skúsenosti hodnotíme.

Dalimír Hajko