Veľa skúšok a kriku vôkol nás

Každú chvíľu a radi skúšame. Niekedy seba, svoje schopnosti, možnosti, hranice. S výrazným potešením však testujeme iných. Ak nepochodíte na skúške, spravidla sa nevyhnete kritike.

Skúšajú aj nás. Či objektívne informujeme a či sme smelí. Či existuje cenzúra a autocenzúra. Či zverejníme informáciu, ktorá hovorí o tom, že čelní ľudia našej najvyššej inštitúcie pri formovaní svojich orgánov koncom vlaňajšieho roka neraz nekonzultovali (potenciálnych) členov a nezabezpečili súhlas na členstvo, ako to nakladá základný bontón spoločenského činenia sa, o čom sa povráva a čo počuť na jednej nahrávke, ktorá koluje svetom – internetom.

Keď je kritika verejná, padne oveľa ťažšie ako tá medzi štyrmi očami. Médiá, ktoré by mali poukazovať (aj to robia) na neduhy dneška, teda kritizovať, sú namojveru príliš často terčom útokov politikov, ktorí sa samoproklamovane vyhlásili za verejných kritikov rozličných javov a situácií v našej spoločnosti. Práve oni sa vo verejnosti predstavujú ako spasitelia štátu, inštitúcií, menšiny a iného. Aj médií. Veľkých i malých.

Ale zabúdajú, že aj oni podľahli testu transparentnosti, na ktorom v našich očiach nepochodili bohvieako. A to oni, kritici, hlásali, že transparentnosť je nadovšetko, no pre naše mapovanie prúdov financovania v  kampani pred voľbami do národnostných rád národnostných menšín svoju verejnú činnosť nepodložili finančnými ukazovateľmi, lebo – ale áno, jasné: štát ich k tomu zákonnými regulatívmi nezaväzuje.

Médiá tak zostali okyptené, keď ide o možné poukazovanie na fakt, ktorý zostáva nateraz iba predpokladom, že spomínaných aktérov – kritizujúcich pôsobenie bývalej a súčasnej hlavnej aktérky našej menšinovej kultúrnej samosprávy – aj finančne podporuje vládnuca politická strana v Srbsku. I keď ich farby rétoriky napovedajú mnoho, ale nedokazujú nič.

A tak sa kričí po nás a na nás. Na vás. No vieme všetci, že krikom, zvlášť narcisným a s množstvom výkričníkov sa neraz prikrýva vlastná neschopnosť, absencia kompetentnosti v danej tematickej oblasti, nižší prah tolerancie. Áno, krik niekedy znamená aj nadpriemernú inteligenciu, ktorá nie vždy prináša dobro, ale občas, ako je zapísané aj v dejinách ľudstva, manipuláciu a nekalé úmysly.

Budeme aj ďalej krikom hovoriť, alebo si názory vymeníme pri stole, na ktorom hlavná dobrôtka bude základná kultúra?…

Vladimíra Dorčová-Valtnerová