VHV bol aj básnik?

Vladimír Konštantín Hurban (1884 – 1950), evanjelický farár v Starej Pazove a slovenský dramatik známy pod pseudonymom VHV (Vladimír Hurban Vladimírov), písal aj básne. Akoby aj nie, keď jeho krvou prúdila tvorivá sila zdedená z otcovej i maminej strany – Hurbanova a Štúrova. Lenže tie svoje básne, okrem vo Vlastnom životopise uverejnenom v roku 1933 v Národnej jednote (náhradne v knižnej podobe bol uverejnený v roku 2003, vydavatelia pazovský zbor SEAVC a MOMS), nikde inde neuverejnil.

V Hurbanovej pozostalosti sa nachádza 20 básní, z toho jedna je v próze pod názvom Tri úsmevy.

Na rozdiel od strýka Vajanského a bratranca Vladimíra Roya, Vladimír Hurban Vladimírov nemal až takú bohatú a „ohybnú“ slovnú zásobu, a ani poetiku. Okrem čestných výnimiek ako napríklad v zbierke krátkych lyrických básní Piesne staromládenecké (Ešte raz, Nemôžem zato, Dievčatku, Upomenutie, Prečo? a Spoznanie), VHV písal pietne, príležitostné a satirické básne a veršované texty pre kuplety.

Svoju báseň Pred pomníkom Svetozára Hurbana Vajanského prečítal na Matičnej slávnosti v Martine roku 1926, a pietnu báseň dedkovi J. M. Hurbanovi nechal odloženú v archíve. Volá sa 17. III. 1817 – 17. III. 1943. Básňou sa 9. januára 1940 navždy rozlúčil s matkou: „Matka, presladké meno! / Buď vždy pochváleno! / Matka, prekrásne meno, / buď od nás osláveno! / Matka meno skvostné / v blyštiacej žiare milostné. / Mať, moja mať, pochop s velebou— / Dnes, áno dnes – keď sa lúčim s Tebou…“

Medzi príležitostné možno zaradiť tri veršované príhovory: Tu je už náš Národný dom (1928), Vladimíra 1944 na fare a recitáciu z príležitosti 25. výročia Slovenského ochotníckeho divadla v Starej Pazove: „Aký je to divný šum? / Zvedavé je publikum? / Veď dnes máme Hromnice / vidím plné lavice –/…“. Báseň  Vladimír 1944 na fare je obsažná. Opisuje nielen seba, sestru, cirkevníkov, všetkých hostí, ale aj okolnosti, za akých oslavoval meniny 16. januára 1944: „… Pre ťažké, vojenské časy, / neboli však spevu hlasy, / ani tanec, ani reč – / lebo dnes má právo meč! / Našej piesni býva koniec, / bol tu Sľúka a dal veniec / farárovi na pomoc: / Jemu vďaka, – dobrú noc!“

VHV básne písal, aby svoj kruh kamarátov zabával, a satirické preto, aby poukázal na javy a mravy. Medzi satirické patria: Odkaz slovenskému poetovi, Keď som v hexametroch básnil (Ó, štvrtok, ohavný maznáčik) a niekoľko tematicky ladených veršov venovaných pazovským Stapavičanom a richtárovi (keď násilne zrúbali farskú jedličku a z farskej záhrady spravili uličku): „Hymnu chcem zaspievať / nie celkom maličkú, / za hrsť oslávenia, / že nám Pazovčania / spravili uličku… / Nastal zástoj krátky: / v uličke – záchody… / a povozy tiahnu / a žaby sa liahnu / dľa pazovskej módy…“

Keďže výborne hral na klavíri, Vladimír Hurban Vladimírov písal texty (a možno aj melódiu) pre pesničky. Povráva sa, že niektorí hudobníci s jeho pomocou niektoré (dnes pazovské ľudové) piesne vynôtili. Avšak, VHV vari najradšej písal kuplety pre večierky a divadelné predstavenia. Pretože melódia kupletu je všeobecne známa, bolo treba príležitostne napísať text. Tak nastali jeho kuplety: „Ima nešto trulo u danskoj državi“ (sokolská oslava roku 1928), Športový klub Štefánik (výnimočne – kuplet pre áriu z Gejše), Len choďte trochu na jasle – pôjde ako po masle! (kuplet pre Silvestrovskú zábavu): „Ach, ja úbohý človiečik / dobrý večer prajem / čujte moju múdrosť / skôr ako sa najem. / V tomto svete ide všetko / ako kto vám platí / preto v každej práci / toto treba znati….“. Sú tu aj kuplety: „Upitnik?(kuplet na plakate s upitnikom)“ a  Sto dukátov odmena! (spievalo sa medzi výstupmi rovnomennej jednoaktovky): „Od dávnych čias až po dnešok v okršleku sveta / veľmi známa a pravdivá býva táto veta: / že peniažky svetom vládnu / ľudia berú – druhí kradnú / za zlatom sa chriapu všetci / by ho mali v svojom vreci…“

Nastoľuje sa otázka, kto napísal známy pazovský divadelný kuplet: „… Stojme zmužile bok o bok / hrávať budeme každý rok!?“ Na základe listovania Hurbanových dokladov možno tvrdiť, že tento kuplet odspievaný v roku 1903 na Hromnice nenapísal VHV (pretože vtedy bol vo Viedni na štúdiách), ale jeho otec Vladimír Hurban, ktorý podľa svedectva VHV vo Vlastnom životopise, bol prvým pazovským režisérom. V análoch nachádzame zmysel pre humor aj starého pána farára Vladimíra Hurbana, ktorý tiež napísal zopár vtipných príležitostných básní.

Katarína Verešová