Vidí všetkých, keď sníva

Je síce už riadne popoludní, slnko sa ale úžasne lenivo posúva zo zenitu, z bodu, v ktorom sa tradične cíti najlepšie. Na rozdiel od ľudí vystavených jeho horúcim augustovým lúčom. Záchrana pred úpekom je celkom blízko: už len zopár krokov a zaraz budem za dverami evanjelického a. v. chrámu Božieho v Slankamenských Vinohradoch. Ešte ho len z opodiaľ odfotím a oddám sa blažiacemu chladu stavby, pri ktorej teple tunajší Slováci duchovne pookrievajú od roku 1955.

Odrazu zočím, na križovatke, toť pri rohu kostolnej ohrady sa pristaviacu, pod ťarchou slnka a zrejme i rokov mierne sa skláňajúcu, o stareckú palicu sa opierajúcu postavu ženy. Ktosi z domácich povie, že je to jedna z troch-štyroch najstarších Slankamenskovinohradčaniek – Judka Turanová.

Hneď som pri nej, oslovím ju, predstavím sa… Zastane, uprie pohľad kdesi vysoko hore, zadíva sa, tak sa mi zazdalo, niekam nikam. Spýtam sa, či môžeme ísť na kúsok spolu a či ozaj je jednou z najstarších… Vľúdnym hlasom, ako svoj svojmu, potichu povie:

– Pravdaže, môžeme kráčať spolu. Či som… to neviem, ale v kostole som určite najstaršia.

– Ak sa smiem spýtať, koľko máte rokov?

– Prečo nie? Osemdesiatšesť a ešte stále sama odchádzam do kostola… Ale naposledy už nechodím na večierňu; nemôžem…

Stúpame po horúcom asfalte. Pomaly, obozretne, ako po tenkom ľade.

Jej nohy, neutajuje svoju slabosť, pociťujú váhu prežitého času. Syn vraj stále niečo robí; aj dnes šiel do Inđije, nuž musela pešky k lekárovi a ešte k tomu darmo, neprijali ju, nuž si poldruhahodinovú prechádzku tam a späť musí zopakovať zajtra. Mladšiu dcéru má, vraví, vydatú v Starej Pazove a staršia…  

Zastane dobrá duša, tetuška Turanová, zastane žiariaca hviezda na oblohe; aj reč v hrdle zastane. A má zjavne slanú chuť.

– Staršia dcéra mi zomrela tisícdeväťsto deväťdesiatom šiestom… Mala štyridsaťdeväť rokov… Manžel Janko mi umrel roku 2002… Bol aj predčitateľ v kostole celých osem rokov. Roku 2004 mi zomrel vnuk… tridsaťšesťročný… po nebohej dcére. Pavel Žiga sa volal… Bol šikovný, sčítaný, hoci zakončil len základnú školu. Otec mu ochorel, musel zostať doma, sedliačiť…

Ozvena krokov v tichej vyľudnenej Ulici Juraja Vitéza umocňuje odporné ticho vzduchu páliaceho na nevydržanie. Starenka upiera oči k nebesiam. Akoby tamhore, zrakom, ktorý nenávratne odplavili potoky dávno vyplakaných sĺz za blízkymi ľuďmi, hľadala záchranu. Nie pred tým, čo má prísť, lež pred oným, čo bolo a sa neodstane.

o  O  o

Osemdesiatšesť rokov je ozaj riadny kus života… Akého vlastne? Hlboké kamenné povzdychnutie tetušky Turanovej vopred naznačuje  (ne)tušenú odpoveď.

– Pekného… ale ťažkého. Žiť je pekne, kým ste mladý; je však veľmi ťažké byť starý človek. Starých ľudí si nikto nevšíma, nikto ich nepotrebuje… Robiť nemôžem, iba čo zametiem, len tak – spamäti. Už tájdem len tam, kam trafím aj poslepiačky, na dôverne známy terén: do cintorína a do kostola… Každá choroba je ťažká, ale keď raz človek nevidí… to je najťažšie. Posledné tri roky chodím do kostola bez spevníka; načo je mi, keď nevidím… Spievam piesne, ktoré viem spamäti a iné už len počúvam… Lekár špecialista povedal, že okuliare používať nemôžem a nemôžu mi ani oči operovať…

Hrobové ticho tresklo na cestu vlniacu sa páľavou. Ani čo by knedľa veľkosti päste obidvom figúram stápajúcim sa s rozžeraveným asfaltom v Ulici Juraja Vitéza uviazla v hrdle…

o  O  o

Dobrá duša, Judka Turanová, rodená Bušinská, v doterajšom pozemskom živote bola „iba” domácou. Nuž, čože by robila…? Celé desaťročie iba to isté. Deň čo deň navarila, poupratovala, oprala, ušila, olíčila a, pravdaže, ako každá poriadna dedinská žena, s motykou v ruke hrdlačila na roli i vo vinohrade, a na dôvažok pomáhala neveste okolo dvoch ratoliestok, svojich vnukov, ktorí sú teraz preč…

Na nič nerepce, nenadáva, iba čo povie, že to už tak v živote beží. Tvár sa jej vyjasní, hlas omladne pri otázke, o čom rojčila, kým behala bosá.

– Vždy som chcela šiť na vlastnej mašine… Moja mama mali veľmi starú mašinu, no a tak mi nedovolili. Beztak sa vraj veľa kazí, hovorili, ešte ak mi aj ty budeš… Ale keď neboli doma, tak ocko hneď: Hajde, Judka moja, sadaj tam k mašine… Jáj, to bola radosť! Keď som mala dvanásť – trinásť rokov, už som si vedela sama šaty ušiť. Šila som, až kým som – ako sprosto to znie – neoslepla.

o  O  o

– Keď už nič nerobím, keby som si aspoň tých mojich vnukov a pravnukov na fotografiách mohla vidieť… Ani to nemôžem; vidím len obrysy tvárí, nie aj všetky milé črty. A tak veľmi by som chcela…

Na rokovacom programe akože náhodného rozhovoru nasleduje ďalšia vynútená prestávka zapríčinená krízou hlasiviek. Reč sa po chvíli predsa vymaní z objatia úzkosti, trochu si oddýchne, oprie sa o pomyselnú barlu, až napokon vytryskne ako gejzír nespútanej úprimnosti.

– Viete ako…? Najradšej len snívam. Vtedy ich všetkých vidím. Takých, akí mi utkveli v pamäti, kým som riadne videla.

A kto sú to tí všetci? Dcéra a jej dve deti: dcérin syn je zamestnaný v Novej Pazove, dcérina dcéra je učiteľka… Syn Judky Turanovej zdieľa trápny osud nezamestnaných. Hoci ovláda všetky poľné práce, vie murovať i všeličo iné robiť, zamestnať sa nijako nemôže. A vnúčatá, reku, sem-tam prídu pozrieť sa na starú mamu?

– Prídu… aj títo z Pazova, aj po nebohej dcére deti… Len synovi chlapci, vnukovia, ktorých som vychovala… Obaja sú mi… ani nie vo svete, ale… za svetom… v Kanade…

Zase sa leje čierny dážď z modrej oblohy uprostred horúceho augustového dňa. Oči mamky Turanovej opäť vyplní smútok. Dych sa zrýchli, vzápätí sa priam zastaví. Srdce tlčie – počujem ho dobre, stojíme blízko pri sebe – ako zvon vyzváňajúci na poplach. Žiaden hlas, ani ston však nezaznie. Príval emócií sa postupne upokojí. Znovu je akože všetko v poriadku. Iba že sa nová jazva, ktorú žiadne oči neuzrú, vryla do srdca, dávno a dokonale zvyknutého na úlohu hromozvodu.

                            o  O  o

Stúpame slimačím krokom, vedomí si skutočnosti, že sa blížime ku konečnej. Hen sú štyri domy, v ktorých nikto nebýva, informuje nás pokojne, ani čo by práve nemala po búrke v duši Judka Turanová…

 – Detí je málo, mladí ľudia odchádzajú, lebo nemajú robotu… Starší zomierajú… Tam, kde sú teraz chatky, tam bola stará škola… Hentam mliekareň brata môjho nebohého muža… No a tu, hľa, je môjho synov dom…

S blízkymi ľuďmi sa netreba lúčiť dlho. Podáme si ruky a potichu, zo srdca, vyslovíme jednoduché známe slová…

– Ďakujem pekne za ochotu a… zbohom.

– S pánombohom aj vám…

Juraj Bartoš