Trstina odjakživa patrila k nenahraditeľným stavebným materiálom. V devätnástom storočí bola dokonca takmer jediným materiálom na prikrývanie domov vo vojvodinských dedinách. Používali ju na území celej Vojvodiny – od Subotice po Vršac. Postupne sa jej však v mnohých častiach vzdali, no nie aj v Bielom Blate. Síce ani tam už trstinu na pokrývanie domov dávno nepoužívajú, ale dodnes ju exploatujú, spracúvajú a – vyvážajú do zahraničia. A to nie náhodou. Veď osada sa nachádza akoby na ostrove, obkolesená vodou a močiarmi, v ktorých nadivo rastie táto rastlina, ktorú Bieloblatčania už po troche kultivovali. Niekto sa možno opýta, ako rastlinu, ktorá rastie voľne v prírode, v močiari, možno kultivovať? Nuž jednoducho. Pravidelným každoročným kosením a odvážaním sa uvoľňuje priestor na nové porasty.
Toto sa však môže robiť len a len v zime, keď sa vegetácia skončí a steblo trstiny zdrevenie. Trstinári sa za surovinou pre svoje prevádzky rozbehnú v období od novembra do marca, prípadne na začiatku apríla, keď začína nové vegetačné obdobie. Ide o obdobie pracovného voľna v poľnohospodárstve, ktoré usilovní Bieloblatčania využívali a dodnes využívajú na to, aby namiesto sedenia pri teplej piecke čosi zarobili. Dokonca mnohí robotníci v zreňaninských podnikoch si brali ročné dovolenky, aby šli žať trstinu, a tak dodatočne zarobiť. Nehovoriac o tom, že to je aj dnes pracovná príležitosť pre početných nezamestnaných. Neprekáža im ani zima, ľad či sneh. Naopak. Po snehu a najmä po ľade sa vraj najlepšie odsekáva. Omnoho ťažšie sa robí vo vetre a vo vode, avšak ani to nie je dôvod, aby sa nerobilo.
Nuž v súlade s hore uvedeným otužilí Bieloblatčania sa nechceli vzdať ani v sobotu 28. marca a napriek silnému chladnému severáku a hroziacemu dažďu vyšli do chotára, kde usporiadali tretie svetové majstrovstvá v ručnom odsekávaní trstiny. Ide o podujatie, ktorým Turistická organizácia Bieleho Blata chce pred zabudnutím zachrániť toto zvláštne remeslo a do sveta vyslať obraz o tejto tradícii, ktorá pomaly, ale iste ustupuje pred strojovým zberom trstiny.
Ako aj v predchádzajúcich dvoch ročníkoch, aj tohto roku pravidlá súťaže boli skúseným koscom úplne jasné. Veď ide o trstinárske štandardy, ktoré uplatňujú v každodennej práci, len trochu prispôsobené súťaženiu. Každá skupina, ktorú tvorili dvaja ženci, mala za úlohu za tri hodiny vysekať 15 snopov objemu 105 centimetrov, poukladať ich do hŕbky, tzv. halchy, ktoré sa spravidla umiestnili tam, kde sa dá najľahšie prísť s vozom. Okrem toho za sebou mali zanechať čistý terén, resp. pokosiť aj tú tenkú trstinu a burinu, lebo v opačnom by na rok úroda bola skromnejšia a kosenie ťažšie.
Podmienky na prácu boli najhoršie možné. Pôda rozmočená. „Pod čižmami voda čvrčká“ a silný severák ohýna trstinu, ktorá žencov škriabe po tvári. Najťažšie je však snop vyniesť na koniec, lebo keď silný vietor podchytí snop na pleci ženca vážiaci 30 až 40 kg, veľmi ho je ťažko zastaviť. O zime a vetre však nikto nerozmýšľa. Vraj robia, pohybujú sa a nielenže im nie je zima, ale si často aj kožuch musia vyzliecť. S ostrými kosičkami, tzv. vágovmi v rukách súťažilo spolu 22 žencov, čiže 11 tímov z Bieleho Blata, ako i z Mužlje, Gospođiniec a Bečeja. Medzi nimi aj jedna príslušníčka krajšieho pohlavia, Nataša Fazekašová z Bečeja, ktorá sa spolu so svojím manželom vyskúšala v tejto vyložene mužskej práci. Pravdaže, tam, kde sa tvrdo robí, musí sa aj dobre jesť, nahradiť strovené kalórie, a tak ani na tomto podujatí nechýbali tradičné vojvodinské raňajky – slaninka, šunka, klobása, cibuľa, cesnak, varené vajcia…, a kde sa vzala, tam sa vzala aj fľaška s dobrou domácou pálenkou, ktorá vraj zvnútra zohreje.
Komisia, čiže porota, ktorú ako aj obvykle tvorili skúsení trstinári, pozorne sledovala prácu súťažných tímov, merala objem snopov, všímala si upravenosť strniska a nakoniec rozhodla, že prácu najlepšie vykonali Ján Markuš a Rajo Dadić. Druhé miesto obsadili Ďuro Kapališ a Robert Lenarth, a tretiu cenu získali Michal Vrška a Michal Havran.
Po namáhavej práci všetkých očakávala teplá sieň Domu kultúry a ďalší bieloblatský brand – chutné rybacie špeciality a zábava pri hudbe skupiny Bell Ami.
Vladimír Hudec
Snímky: M. Nedeljkov a I. Pozsár