Vlastné piliere do budúcnosti

Už  to bolo zase tu: s istou dávkou zjednodušenia možno skonštatovať, že život pozostáva z odchodov a návratov. Platí to nielen v reláciách súčasných, ale i tých historických. Názornou ukážkou sú i Slováci v Ašani. Na sklonku 19. storočia prichádzali sem z Pazovy a inde, aby sa na rozhraní dvoch tisícročí vrátili späť do Pazovy, alebo šli ešte ďalej. Veľké sťahovanie ako stálica a pilier osudu. Život taký a onaký, plný obratov, spravidla dokáže upútať pozornosť navrátilca a pútnika, zvedavého na to, čo sa po rokoch zmenilo, čo zostalo rovnaké. Zastaviť sa, poohliadnuť a zamyslieť nad tým, odkiaľ a kam kráčame, je spravidla pre vnímavých ľudí objavné.

Piatková novinárska výprava do Sriemu sa konala v deň, keď predpovede počasia našťastie zlyhali: miesto dažďa slnko, na uliciach dedinky ruch svedčiaci o tom, že neomylne prišla jar. Akoby z večera do rána úplne znenazdania nastal zlom: neobyčajnými vôňami vo vzduchu najkrajšie ročné obdobie naznačovalo, že konečne s ním treba vážne počítať.

Prvý dôkladnejší pohľad a prvá zástavka v strede dediny. Budovy a cesty sú hlavne rovnaké ako pred rokmi, no nemožno si nevšimnúť i novinky: novú modernú školu, najkrajšiu v Obci Pećinci, zrekonštruovaný pravoslávny chrám, pomník národnému hrdinovi Vladovi Obradovićovi Kamenom, koše na separovaný domáci, menovite  plastový odpad… Na strane druhej, cesty v dosť neblahom stave, zvlášť tie vedľajšie.

– Ašaňa je navonok taká istá ako pred niekoľkými rokmi, no čosi sa v nej i mení… Tú základnú otázku: čím sa obyvatelia dnes živia? – sme položili tajomníkovi MS Petrovi Gavrilovićovi.

– Poľnohospodárstvo bolo a zotrvalo ako základný zdroj príjmov: kedysi to klasické, dnes zeleninárstvo, najmä pestovanie melónov. Máme dvoch veľkovýrobcov, ktorí vyprodukujú stovky ton ročne, ako aj viac ako desať výrobcov menších. Takáto orientácia sa zjavila pred rokmi, najmä ďakujúc kvalitnej vode z artézskych studní, ktorej je dosť a od ktorej najviac závisí výroba. Doteraz veľkými výrobcami melónov boli i dediny Dobrinci, Kraljevci, Pećinci, no pre nedostatok vody už zostávajú v druhom pláne. Vlani napriek suchu pri Ašani melónov bolo hodne.

Predseda Rady MS Duško Mirković ho dopĺňa:

– Napriek tomu, že sme v Obci Pećinci, na prstoch jednej ruky možno napočítať tých, ktorí tam pracujú. Väčšina zamestnaných chodí do práce do Zemunu a Belehradu, s ktorými máme o niečo lepšie dopravné spoje. Ale i tie sú ďaleko od ideálnych. Na takých  päť kilometrov od Ašane, na hranici obcí Surčín a Pećinci, je stanica menom Preka kaldrma, kde zastávajú prímestské autobusy. No problémom je, že za lístok z dediny po túto stanicu treba dať až 200 dinárov, kým za viacnásobne dlhšiu reláciu do Belehradu treba zaplatiť 240 dinárov.

– Mali ste vlani  možnosť vybudovať nejaký nový infraštruktúrny objekt, napríklad investovať do ciest, ktoré to už naliehavo potrebujú?

– Ani nie, lebo nebolo peňazí. Samozdanenie už nie je aktuálne, platby komunálnych potrieb sú regulované inak, takže sa financujeme tak, že z obce dostaneme prostriedky na niektoré potreby. Na tie bežné potreby si peniaze zabezpečujeme tak, že prenajímame niekoľko lokálov, ktoré tu máme…, – vraví predseda Mirković. Jeho názor zdieľa i tajomník Gavrilović:

– Je to tak. V poslednom desaťročí sme mali väčšiu investíciu: stavali sme novú školu. Časť prostriedkov sme si zabezpečili sami, časť sme získali z pokrajiny, takže nám neraz, pri uchádzaní sa o prostriedky konkurenti vyčítajú: čo chcete, máte novú školu. Zabúdajú, že sú nám lokálne cesty v katastrofálnom stave a že sú vo všetkých miestnych spoločenstvách v obci lepšie ako u nás. V iných miestnych spoločenstvách sa nemálo prostriedkov vložilo aj do úpravy stredu osady, nás nechali na koniec a dodnes na to čakáme. Meškajú i práce na kanalizácii, iných objektoch. Najväčšou investíciou v posledných dvoch rokoch je vnútorná úprava pravoslávneho chrámu, čo si vyžiadalo okolo 20 000 eur. Zabezpečili sme ich z obce, rôznych donácií. Plánujeme obnoviť i historicky zaujímavý pomník v neďalekom parku, na ktorom v celom povojnovom období, od roku 1946,  stála i päťcípová hviezda i kríž. Zvlášť ak v jeho okolí vybudujeme letné javisko, čo tiež máme v pláne…

Ašaňa sa v posledných rokoch snaží budovať vlastné piliere, ťažiť aj zo svojej turistickej pozície, keďže je neďaleko Obedskej bary. Preto pred niekoľkými rokmi začala organizovať pravidelné podujatie Gibaniciáda, má aj skvelý poľovnícky revír a aktívne miestne združenie lovcov, má i svoje zvláštnosti, ako je historický evanjelický, no riadne zanedbaný cintorín, má i niektoré dilemy, napríklad čo si počať s budovou starej školy, má i jeden potešujúci údaj: že sa po rokoch negatívnych trendov demografická karta vlani konečne obrátila: narodilo sa až 18 detí a zomrelo 14 občanov.

Strávili sme v tejto dedinke niekoľko hodín, neprebádali sme ju ani len spolovice. Ďalší podnet na nové návraty. Možno už začiatkom júna, keď dedinou po roku opäť začnú rozvoniavať gibanice…

Oto Filip