Za profesorom Viliamom Marčokom (1935 – 2013)

IN MEMORIAM

Čo zostane, keď sa človek pominie? Čím si zaplatil a zaistil teoretik „prievozné do večnosti“ (Rúfus)? Svojím dielom! A zostáva žiť v ňom a stále rovnako v pamäti ľudí „zaváži všetkým, čím je. /…/ Až narovná sa k pádu sklonené.“ (Rúfus)

Univerzitný profesor, literárny kritik a teoretik Viliam Marčok po absolvovaní Vysokej školy pedagogickej v Bratislave začal svoju profesijnú a profesorskú dráhu na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Po roku 1968 pre svoje postoje musel odtiaľ odísť, presťahoval sa do Bratislavy, kde pracoval v Slovenskom literárnom fonde. Zaujímavý je údaj, že začal ako básnik: V čase odletov (1963) a Iba vtáci (1965). Potom sa venoval pedagogickej a teoretickej činnosti. Vydal metodologicky významné knihy z folkloristiky Počiatky slovenskej novodobej prózy (1968), O ľudovej próze (1978), neskoršie Estetika a poetika ľudovej poézie (1980), kde sa prejavoval ako zástanca štrukturalistických teórií. O jednej z ďalších tém uvažovania v 80. rokoch hovorí kniha Socialistický realizmus dnes (1985). V decembri 1989 bol poverený vedením oddelenia teórie literatúry v bývalom Literárnovednom ústave SAV. Tu sa začal spolu s kolegami intenzívnejšie zaoberať postmodernou. V júli roku 1990 prechádza na Katedru slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK, a potom na Pedagogickú fakultu UK.

Profesor Viliam Marčok bol etablovaný teoretik postmoderny v slovenskej kultúre a literatúre. Začínal ako štrukturalista, aby na sklonku života inklinoval k dekonštruktivistickým analýzam. Po roku 1989 prichádza k vlastnému vyrovnávaniu sa s premenami slovenskej a svetovej literárnej vedy. Kniha V poschodovom labyrinte (2010) hovorí postmodernisticky o postmoderne. Autor sa v nej vyrovnáva s postmodernou, a to na základe svetových myšlienok o nej a forma je tiež postmodernistická – používa naprieč celého textu citáty svetových filozofov, teoretikov, spisovateľov, čím sa vlastne ukazuje, ako funguje človekova schopnosť myslieť a vnímať. Okrem hore uvedených kníh, ku ktorým treba pridať monografiu o Milanovi Rúfusovi (1985), či knihu v koautorstve Biele miesta v slovenskej literatúre (1991), je autorom niekoľko desiatok vynikajúcich interpretácií literárnych textov rozličných autorov, z rôznych období a rôznych žánrov – časť z toho máme možnosť čítať v knihe Autori a ich svety (2006) a Rozhovory s textami (2011), kde koriguje dobové čítania smerom k upriameniu pozornosti na trvalejšie hodnoty diel. Charakterizuje ich otvorenosť prístupu a upriamenosť na literárny text. Bol teoretik s tvorivým nepokojom, a to permanentné hľadanie zmyslu diel rezultovalo schopnosťou veci usúvzťažniť, postrehnúť premeny významov a významových posunov. Bol typ analytický, overoval, hodnotil a prehodnocoval diela (súčasnej) slovenskej literatúry – jeho slovami povedané cieľavedome a suverénne išiel cestami slovenskej literatúry druhou polovicou 20. storočia ako znie podnázov populárnych a vo veľkej miere autorských Dejín slovenskej literatúry III. (2004, 2006). Písal veľmi pohotove, so zaujatím a zvedavosťou, veľmi sugestívne, a pritom nikdy nezabúdal na človečiu, autorskú a teoretickú obmedzenosť – aj popri tom, že bol veľkej erudície a múdrosti, bol skromný a myslel pritom aj na človečiu neodvrátiteľnú individuálnu smrteľnosť. Najmä v jeho posledných knihách sa tiahne vedomie o tom, že je náš pobyt tu časovo vymedzený a že dočasnosť nikoho neminie. O to viac si vážil každé vypovedané slovo a každý okamih v časnosti.

V novších knihách zostali stopy po jeho každodennej zmysluplnej práci, po nevysychajúcej tvorivosti a plánoch – v počítači čakali na spracovanie ďalšie nedokončené rukopisy z historickej poetiky, z literárnej teórie, elaborát o metodológii dejín literatúry a chceme veriť, na potešenie čitateľov, že uzrú svetlo sveta.

Tieto riadky, písané vo chvíli, keď sa ťažko nachádzajú slová na rozlúčku, musia byť tak trochu osobne ladené. V spomienkach si uchovávam niekoľko pre mňa vzácnych stretnutí s profesorom Marčokom. Duch tých krátkych rozhovorov stále znovu ožíva, keď si čítam profesorove knihy. Bol profesorom par excellence, vynikajúci a svedomitý pedagóg, ktorý značnú časť svojho pracovného veku venoval starostlivosti o mladé generácie literátov a učiteľov slovenčiny, záležalo mu na dorastajúcich a kultivovaných autoroch a čitateľoch, usmerňoval študentov na inakšie vnímanie textu, na jeho zažitie. Z pedagogickej praxe čerpal silu, ale i idey na svoje teoretické uvažovanie. Mala som tú česť v rámci postgraduálnych štúdií skladať u profesora skúšku z historickej poetiky a nikdy nezabudnem na náš rozhovor v Klube slovenských spisovateľov o postave sedliaka v našej próze a jej premenách (názorne to ilustroval na paralele čajakovci – Krivák). Pán profesor mi odovzdal moju seminárnu prácu tak dôkladne opravenú, že už nebolo treba pridať ani čiarku a mohla ísť rovno do tlače.

Naše druhé stretnutie sa tiež spája s tým obdobím (rok 1995) a s kurzom o štrukturalizme. Profesor Marčok bol hosťom na Filozofickej fakulte v Novom Sade a pre všetkých doktorandov mal prednášku pod názvom O postmodernosti jednej ľudovej piesne. To už profesor Marčok na príklade tlmočil prechod a od štrukturalizmu k odkrývaniu hlbšieho „významového diania“ k dekonštruktívnemu čítaniu a postmoderne. Spomínam si len toľko, že som po prednáške zostala ohúrená spôsobom myslenia a uvažovania o takom takmer nijakom a naivnom texte ľudovej piesne Oliva, zelená oliva a nedokázala som vykoktať ani normálnu vetu uznania. Profesorov záhadný usmev hovoril, že išlo o najväčšie uznanie.

Naposledy som sa s profesorom stretla v ktorejsi literárnej uličke na vlaňajšom novembrovom veľtrhu kníh pod názvom Biblioteka 2012 tesne po tom ako sa vracal zo stánku, kde vystavovalo vojvodinské a nadlacké vydavateľstvo svoju dolnozemskú produkciu. Veď tá mu už dávnejšie ležala na srdci. Zadlžil aj nás dolnozemcov – svedčí o tom značný počet textov o nás – písal o Babinkovi, Hroncovi, Benkovi, Harpáňovi, Svetlíkovi…Tesne pred týmto stretnutím som si ho, tak ako aj ďalšia stovka ľudí, vypočula na stánku LIC pri príležitosti prezentácie novej Jarošovej knihy. Hovoril, ako vždy, veľmi zaujímavo, vzletne, o podstatných veciach literatúry a o aktuálnej literárnej situácii. Boli sme vtedy a aj teraz sme mu za to veľmi povďační. Videli sme a vedeli sme, že na veci dovidí a že nám to vďačne sprostredkuje. Prievozné do večnosti!

Česť jeho pamiatke!

Zuzana Čížiková