Za Samuelom Čemanom
(25. 8. 1930 – 9. 1. 2013)
Bol osobnosťou v skutočnom zmysle slova: vynikajúcim perom, esejistom a úvodnikárom, pedagógom a publicistom, literárnym kritikom, rozhlasovým žurnalistom, šéfredaktorom a riaditeľom Hlasu ľudu, generálnym riaditeľom Obzoru. Predovšetkým však bol človekom s veľkým Č a dobrým šéfom nám, ktorí sme mali to šťastie novinársky vyrastať pod jeho dirigentskou paličkou.
Ťažko povedať, či mu celé desaťročia srdce tĺklo skôr pre žurnalistiku, alebo pre literatúru. Sám vravieval, že to uňho vlastne ani nešlo jedno bez druhého, že vždy v živote tie perá dovedna dával. Lebo mu pero bolo vlastne osudom: novinárske, literárne, ale i to učiteľské a dopisovateľské, ktorým začínal. Na konci i to Zlaté, ako najvyššie uznanie Spolku novinárov Vojvodiny, ktoré získal v roku 2011, rovnocenne s osobnosťami, akými sú, prípadne boli, Bogdan Ibrajter, Mika Stevančev, Jovan Vajdl… Je to už raz tak, že sa uznania najvzácnejšie dostávajú spravidla vtedy, keď človeku riadne ubudlo zo sily a naliehavo ho trápi podlomené zdravie. No možno povedať, že sa im náš súdruh Čeman tešil úprimne a zo srdca, najmä Cene Hlasu ľudu, ktorú získal za životné dielo v roku 2009.
Napriek tomu, že sa život s ním nikdy nemaznal, že zažil viaceré osobné a iné tragédie, dokázal zostať svojský a spravodlivý, slovom vzor. Aj počas približne desaťročného učiteľského pôsobenia v Šušare a vo Vojlovici, aj v rokoch 1962 – 1973, ktoré strávil v Slovenskej redakcii Novosadského rozhlasu, aj potom v Hlase ľudu, kde bol šéfredaktorom v rokoch 1973 – 1980 a 1984 – 1987, alebo aj riaditeľom 1974 – 1980.
Aj ako novinár, aj vo voľnom čase bol výrazne spoločensky angažovaný. Kultúra mu vždy bola srdcovou záležitosťou, či už na tých začiatkoch, keď pôsobil ako dopisovateľ, alebo v rozhlase, či neskoršie, v roku 1984, keď sa javí ako jeden z ideových tvorcov a stúpencov prílohy Obzory. Sústavne sa venoval i sebazdokonaľovaniu. Dokladom toho je ukončenie tak Vyššej pedagogickej školy v Belehrade, neskoršie aj Filozofickej fakulty v Novom Sade.
Netajil sa nikdy tým, že má emotívny vzťah k Hlasu ľudu: od toho dávneho roku zrodu 1944, keď ho ako štrnásťročný objavil v Petrovci, po všetky desaťročia, keď s novinami spolupracoval a pozorne vnímal ich pôsobenie. Zhodou rôznych náhod práve on sa v roku 1973 dostal k ich kormidlu v neľahkých časoch. Aby stabilizoval riadne otrasenú loď, ktorej problémy v plavbe spôsobilo dobové nepochopenie pre dobré idey, na ktoré nedozreli spoločenské a politické pomery a prax.
Hlas ľudu bol jeho stálicou rovnako tak, ako on bol živou encyklopédiou osožných poučiek a návodov, nezištne odovzdávaných nám mladým, o tom, ako sa zorientovať v rozvírenom spoločenskom mori, a pritom nesklamať dôveru čitateľa. Týždenník pozorne sledoval aj na dôchodku. Isté obdobie mu zdravie dovoľovalo písať dodnes pozoruhodné kritiky o nových tituloch našej literatúry, občas, no čoraz zriedkavejšie nás mohol navštevovať, no bez dobrej rady sme sa nikdy neobišli. Podanej úprimne a ľudsky, tak, aby nám nezabila vôľu a chuť, ale nás vzpružila do ďalšej roboty. Nenávidel frázy a epitetá, ktoré hodnotil ako samovraždu novinárstva a vždy tvrdil, že novinári predovšetkým musia hovoriť faktami. Po všetky tie uplynulé roky kvalita, zodpovednosť a presnosť boli jeho výsadou. Rovnako tak i pozícia autora, ktorý ako málokto iný dokázal dolovať z našej kultúry to vzácne, aby sa jej novými zlomkami kritického poznania odplácal. Autorsky a žánrovo pestrý, štýlovo zručný dával najavo, že je jeho zásadným vnútorným barometrom a teplomerom tvorby snaha, aby texty zneli ľudsky, obyčajne a prirodzene. A pritom pútavo. Je to však tá najvyššia méta.
Už aj v pokročilých rokoch sa stále zdokonaľoval, veľa čítal, vedomý si toho, že my novinári sme jednostaj na začiatku, v kruhu, z ktorého niet úniku. A pritom bol bardom, človekom, ktorý hoci nie veľmi nápadne, predsa do novinárstva dával celého seba. Tým významnejšou dávkou prispel k zveľadeniu nášho povolania. Bol osobnosťou, ktorá sa vždy mohla bez ostychu obzrieť a pozrieť dozadu a skonštatovať: žil som a robil tak, že to stálo za to. Ako autor, ktorý zanechal hlboké dobové stopy v našej publicistike, bude jej veľmi chýbať. Najmä pre všetky tvorivé a inšpirujúce poznatky, ktoré nám zostali pri akýchkoľvek kontaktoch a spolupráci s ním.
Nám ostatným bude chýbať ešte väčšmi ako kolega a vzor. Ako symbol a maják. Ako človek, ktorý sa vždy riadil tým, aby to, čo robil, bolo dobré: ľuďom, prostrediu väčšiemu a malému. Aby bolo na osoh.
Zostáva nám po ňom veľké prázdno a nefalšovaný smútok. Občas aj krásne spomienky, kritiky a úvodníky ako dôkaz, že pretrvávame aj vtedy, keď fyzicky už tu nie sme. Taký je život: raz dáva, viac berie.
Česť jeho pamiatke! A všetkému, o čo sme sa pri súdruhovi Čemanovi stáli lepšími, vnútorne a duchovne bohatšími.
Oto Filip
