Zámka škripí v Kovačici

V rámci humanitárneho Divadelného víkendu si od 20. do 22. januára kovačické publikum mohlo pozrieť inscenácie divadelných ochotníkov zo štyroch slovenských vojvodinských prostredí.

Najprv vystúpili Kovačičania, Kolektív kreatívnych amatérov s predstavením O láske…, autora a režiséra Dragana Karlečíka. O deň neskoršie vystúpili padinskí divadelníci – členovia Združenia občanov Komar – s inscenáciou Trampoty farmára Johna Enderbyho, autora Stephena P.H. Butlera Leacocka a v réžii Fedora Popova. V ten istý večer vystúpili aj ochotníci Kultúrneho centra Kysáč, ktorí predviedli divadelnú hru Zámka škripí, autora Vladimíra Hurbana Vladimírova a v réžii Svetlany Gaškovej.

Divadelný víkend uzavreli pivnickí herci, členovia SKUS Janka Čemana, ktorí sa predstavili s inscenáciou Dievča, ktoré písalo, autora Samuela Gašparca a v réžii Kataríny Mišíkovej Hitzingerovej.

Nás predsa najviac zaujala výnimočná a veľmi dojemná inscenácia drámy Zámka škripí Vladimíra Hurbana Vladimírova, v produkcii Kultúrneho centra Kysáč. Ide o trochu náročnejší text – drámu, ktorá v sebe obsahuje elementy existencializmu a symbolizmu – ktorý si od režisérky a hercov žiadal premyslenosť a zvláštne tvorivé úsilie pre jej účinnú inscenáciu. Teda ide o ťažšiu drámu – smutnú, pochmúrnu, depresívnu.

Ide najmä o dielo úplne v duchu čias, v ktorých žijeme, keď sa nám zdá, že neporiadok, v ktorom žijeme už asi nikto nikdy neuprace a keď vidíme, že jediné východisko je len útek, zmiznutie stadiaľto. Pomerne dlhý pôvodný text si žiadal dokonalú dramatizáciu, ktorú na starosti mali režisérka Svetlana Gašková a jej asistent Ján Privizer. Napriek tomu, že si dráma žiadala vynikajúce herecké výkony, Kýsáčania s textom veľmi úspešne bojovali aj s príliš mladým hereckým súborom – Križan, Kolár a Ďurovková sú takmer tínedžeri – niektorým to dokonca bolo aj prvé predstavenie pre dospelých.

Pazovčan Vladimír Hurban Vladimírov (1884-1950) bol slovenský evanjelický kňaz, dramatik a publicista. Písal básne, poviedky a divadelné hry, zo súčasného života dediny. Zámka škripí je jeho posledná dráma. Napísal ju v roku 1941 a vyšla len posmrtne. Kysáčske predstavenie Zámka škripí režírovala Svetlana Gaško, asistent réžie bol Ján Privizer. Účinkujú: Ivan Privizer, Tatiana Klinková, Milan Klinko, Hana Katarína Ďurovková, Miroslav Kolár, Aleksandar Kolár a Kristian Križan.

Dizajn svetla mal na starosti Branislav Agarský a zvuk Ivan Madacký a Branislav Kulík. Šepkárka bola Ema Francistyová. Mladí Kysáčania mali premiéru tejto drámy 14. októbra a ich inscenácia získala tretiu cenu na Divadelnom vavríne v Báčskom Petrovci.

Okrem skvelých hereckých výkonov predstavenie Zámka škripí je jedno z mála, ktoré sa môžu pochváliť dokonale choreografovaným pohybom na javisku, čo zjavne skvalitňuje inscenáciu, zlepšuje naše nahliadnutie do vnútorného sveta postáv a do ich vzťahov, prehlbuje pocit drámy, ktorú sledujeme a napätia, ktoré cítime. Choreografiu, čiže pohyb hercov na scéne mal na starosti Janko Jambrich. V predstavení sme mohli vidieť aj vynikajúci dizajn svetla, ako aj počuť účinné používanie pôsobivej zvukovej stopy.

V predstavení vynikali dvaja herci, dve postavy, Ivan Privizer ako Tobor, otec, ktorý sa z väzenia vracia domov k svojej rodine, a Kristian Križan ako Zámočník – duch, vymyslený priateľ, alter ego Toborov. Súhra týchto dvoch hercov, najmä v poslednej časti predstavenia predstavovala podstatnú časť drámy, ktorú sme sledovali. Teda v tomto diele v troch dejstvách, sa Tobor po osemročnom väzení, kde bol kvôli vražde vracia domov. Jeho malý syn Enad ho nepozná, jeho manželka Liana mu nebola verná a jeho šestnásťročná dcéra Niada je tehotná a musí sa čím skôr vydať. Po návrate si Tobor uvedomuje, že darmo spáchal vraždu, darmo bol vo väzení, lebo za jeho manželkou nechodil jeho priateľ, ktorého zabil, ale jeho vlastný švagor Pag, ktorý súložil s jeho manželkou aj kým bol Tobor vo väzení. Na to všetko, po dlhodobom väzení, Tobor má aj psychické poruchy – jeho najbližšia spoločnosť je teraz jeho vymyslený priateľ, jeho alter ego, Zámočník, ktorý mu je zároveň jediným priateľom aj najhorším mučiteľom. Po návrate domov nevidí východisko zo zmätku, v ktorom je a tak sledujeme osud človeka, ktorý badá, že existuje väzenie aj také, ktoré je v podobe života, v ktorom sa už viac nič nedá premeniť a nič nedá napraviť.

Zvláštnosť tejto dojímavej inscenácie je aj v tom, že okrem konkrétnej drámy, máme na javisku aj účinne prenesený význam na hru s perím – Zámočník na začiatku drámy rozpára jeden vankúš a z neho vyťahuje všetko perie, ktoré sa počas celého predstavenia poneviera na javisku. Perie teda predstavuje ten zmätok, nenapraviteľný zmätok v Toborovom dome. On sa ho pokúsi zmiešať, ale sa mu to vôbec nedarí. Po čase, pred Toborom sa postupne rysuje len to jedno jediné východisko…

Kovačickým divákom finále kysáčskej inscenácie istotne prinieslo práve to, čo očakávame od najlepších divadelných predstavení – hlboké povznášajúce emócie, katarzný pocit a vedomie, že v teh chvíli všetci v sieni cítime to isté: zdá sa nám, že sme všetci nejakým spôsobom Toborovia a pred nami sú len také „toborovské“ východiská.

 

Foto: Ivan Čief