Žarnovický písal VHV listy o divadelníctve

Milan Žarnovický (1887 – 1959), autor divadelných hier, publicista a evanjelický farár, sa narodil v Pezinku ako syn Júliusa Žarnovického. Po ľudovej škole, ktorú ukončil v rodisku, študoval na Evanjelickom lýceu a na Teologickej akadémii v Bratislave, ako aj na Univerzite v Halle. Roku 1910 bol v Budapešti ordinovaný za farára. Od roku 1910 pôsobil ako kaplán v Novom Sade a od roku 1912 v Pezinku. V rokoch 1914 a 1915 bol evanjelickým farárom v Lazoch pod Makytou, a potom dva roky vo Veľkých Levároch. Počas prvej svetovej vojny pôsobil ako vojenský kňaz v Ostrave a pri generálnom štábe v Těšíne a v Koveli na Ukrajine. Od roku 1917 pôsobil opäť v Pezinku ako farár a v roku 1952 sa stal konseniorom.

„Je autorom divadelných hier, z ktorých hru Na letovisku uviedli členovia Slovenského národného divadla v roku 1933 v Bratislave a v Pezinku. Svoje úvahy a polemické črty o problémoch slovenského divadla, národnostných otázkach, o rozvoji slovenskej kultúry, ďalej príbehy pre deti na historické motívy a anekdotické historky uverejňoval vo viacerých periodikách (Slovenský denník, Cirkevné listy, Národné noviny, Tranovského kalendár, Kocúr a i.). Vynikal ako liturg a kazateľ, až do roku 1943 ako jeden z posledných používal pri kázaní biblickú češtinu. Bol tiež pokladníkom Západného dištriktu evanjelickej cirkvi, členom súdnej stolice, predsedom seniorálnej pastorálnej konferencie a v roku 1927 jeden z delegátov slovenskej evanjelickej cirkvi na 1. medzinárodnej ekumenickej konferencii v Lausanne vo Švajčiarsku,” uvádza sa na webovej stránke mesta Pezinok.

Milan Žarnovický sa oženil s Vierkou Hurbanovou (1902 – 1963) v Starej Pazove, lebo jej rodičia, otec Konštantín Hurban (1858 – 1924) a matka Ružena, rodená Šimková (1866 – 1940), v tejto sriemskej osade vtedy žili, a potom tam boli aj pochovaní. Vierka bola takisto vnučkou Dr. J. M. Hurbana.

Pretože svoju sesternicu Vierku s kolegom Milanom Žarnovickým  sobášil vtedajší evanj. farár Vladimír K. Hurban (a možno aj krstil ich syna Milana – pozvanie na ten čin v archíve jestvuje) je ľahko pochopiteľné, že si písali o farárskom a divadelnom živote. V Ústrednom archíve SEAVC v Starej Pazove je uschovaných 9 Žarnovického listov a jedna pohľadnica z Crikvenice.

Žarnovický v liste VHV z 2. januára 1938 dopodrobna opísal prácu na Vianoce, a potom to komentoval: „Škoda, že niet možnosti, aby takí ľudia, čo hovoria, že farári nič nerobia, aspoň jedny Vianoce odbavili!! Iste by už na druhý deň ani hlasu nevedeli vydať!! Nebohý modranský farár Daniel Minich mal jednoho cirkevníka, ktorý mu povedal, že kázeň spraviť je ništ! To by-vraj-ale on dokázal!! Minich mu povedal: „Dobre! Vyberte si hociktorý text, vypracujte kázeň, a keď budete hotový, prineste ju sem, a ja vám dám dobrú večeru!!!“ Po istom čase prišiel tento cirkevník na faru. Na otázku Či už nesie tú kázeň?! cirkevník odpovedal: „Nie, ale prišiel som Vás pozvať na večeru, ktorú dám ja!!“ „A prečo ste nespravili kázeň?“ pýta sa Minich??! Nuž, hovorí, to bolo takto: „Našiel som text, o ktorom som si myslel, že je ľahký. Probujem kázeň robiť, ale mi nič nenapadlo! Vezmem druhý, desiaty, dvadsiaty text – vždy s tým istým výsledkom. Nuž, uznám, že nie som to vstave spraviť!! Minich ovšem vopred vedel, že výsledok bude tento, srdečne sa zasmial, a často túto vec spomínal, aby sa každý len držal svojej práce!“

V dotyčnom liste  (ako aj v iných) písal aj o divadelných novinkách v Bratislave a Košiciach na profesionálnych scénach: „Keby len tie pomery v divadelníctve boli inakšie! Aj minule hrala česká činohra bratislavská akýsi dešperátny kus od Vacheka, v ktorom hrajú 4 osoby: muž, dvaja frajeri a žena!!! Krásne ovzdušie!!! A na to sa má človek s údivom dívať ako na kultúrny čin!!! No, pánom neomylným sa to asi páčilo!! Dnešná literatúra je vôbec „verlottert“. Vajanský by mal čo kefovať!! Mladí páni sa jeden druhého oslavujú, a obecenstvo má tie netroviteľné veci s pôžitkom čítať,“ píše Žarnovický v liste z 2. januára 1938.

V nasledujúcom liste dramatik a teológ Žarnovický komentoval aj tendencie v dramatickej literatúre: „Celý boj som mal s pánmi od ÚSOD-u [Ústredie slovenských ochotníckych divadiel] za to, že som napísal: „To je nápad!!“ Správne by-vraj-bolo: „To je myšlienka!“ Nuž-reku vy nerobíte rozdiel medzi „Gedenke“ a „Einfall“? Oni stále tvrdili, že nápad je to, keď  napr. napadne sňah! Konečne si dali povedať, nuž ale načo bojovať o samozrejmosti??!! Ani pravopis nie je ešte definitívne ustálený, následkom čoho sú v Matici sami Napoleóni!!!“

Čítajúc listy z Pezinka písané tesne pred druhou svetovou vojnou jedna Žarnovického veta zapôsobila prorocky. Znie takto: „Starý písací stroj odlož do toho nádejného múzea!“ To znamená, že VHV asi už vtedy, píšuc pravdepodobne list švagrovi – kolegovi predpovedal dáke VHV múzeum alebo Hurbanovu spomienkovú izbu!

Katarína Verešová