Zázračné vrece

17.dec 2015

Zázračné vrece

Martina Dudášová, 8. ročník J. D. Marčoka, Hložany

Martina Dudášová, 8. ročník J. D. Marčoka, Hložany

Vychovávateľka Janka vošla do triedy s úsmevom na tvári a povedala:
− Deti, zajtra k nám príde dedo Mráz.
− Jóój, to je super! −  vykríkol Ivanko. – On vždy so sebou vláči obrovské vrece s darčekmi.
Potom sa ešte dlho dohovárali o tom, kto čo bude spievať, tancovať, alebo recitovať.
Ráno netrpezlivo čakali. Nakúkali do chodby, ale po dedkovi Mrázovi ani stopy. Aj na obed odišli nevoľky a horko ťažko zjedli špecialitu pani kuchárky. Keď sa však vrátili do učebne, pri Jankinom stole stál ujo v červenom kožuchu. Červená čiapka, dlhé biele vlasy, hustá biela brada a fúzy. Spod bieleho obočia zvedavo pozerali malé čierne oči. Deti radostne vykríkli:
− Tu je! Prišiel! My sme si už mysleli, že si na nás zabudol! – štebotali a tisli sa okolo neho.
− A kde máš vrece? – netrpezlivo sa spýtal Ivanko.
− No, no, len pomaly. Najprv: Dobrý deň!  Keď som zastihol prázdnu triedu, veru som si pomyslel, že ste sa zľakli a dnes neprišli do škôlky – žartoval červený  ujo. – A teraz pekne po poriadku: chcem vedieť či ste celý rok boli dobrí, alebo ste vystrojili aj podaktoré  huncútstvo?! – veselo žmurkol na deti a na pani Janku.
Ozvalo sa zborové: − Ááááno!
Dedo Mráz prekvapene zdvihol biele obočie:
− Vari to znamená aj jedno aj druhé? – To je, ale, od vás milé! Aká úprimnosť! A viete, milí moji, ja si úprimnosť veľmi vážim! – Fíha, my tu trkoceme a vy horíte zvedavosťou či som vám niečo priniesol!
Deti od vzrušenia ani nedýchali. Všimli si, že priniesol nie jedno, ale dve vrecia! Rozviazal prvé a už-už dal ruku do neho, keď zrazu zastal a významne povedal:
− No, ale darček si treba zaslúžiť, či nie? Tak, teda, kto z vás mi prvý porozpráva o tom, aký dobrý skutok  v tomto roku urobil, alebo mi niečo zarecituje, zaspieva alebo zatancuje.
Gabriela Kulíková, 7. 2 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Gabriela Kulíková, 7. 2 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Najsmelší bol Adamko. Bezchybne zarecitoval peknú básničku, všetci zatlieskali, Dedo Mráz zalovil rukou do vreca a podal mu veľký balík. Hneď sa hlásila Hanka. Zaspievala veselú pesničku a veru aj zatancovala. Aj ona dostala veľký balík. Nálada stúpala, deti predvádzali svoje vedomosti, šikovnosti a rozprávali príhody.
Ivankovi, však, to druhé vrece nedalo pokoja. Premýšľal: „Prečo je ono v kúte a nie pri tom, z  ktorého dostávajú balíky?“ Pomaly sa k nemu priplichtil. Ako ho tak zo všetkých strán obkukával, odrazu začul slabý hlások: − Ivankooo!
Otočil hlavu či ho nevolá niekto z jeho kamarátov, ale tí boli zaujatí a jeho si nevšímali. Zasa sa ozval tichý hlások:
− Tu som, potiahni uzlík na vreci a pozri sa dnu!
Ivanko s obavou potiahol šnúrku a − hop − vrece sa celkom ľahko otvorilo. Premohla ho zvedavosť. Nakukol do neho a ani sa nenazdal, už bol vo vreci. Páni, to bola nádhera! Neveril vlastným očiam! Okolo neho poskakovali čokoládové koníky, veselo sa hrali pestrofarebné cukríkové psíky a mačičky. Piškótový domček sa ozýval príjemnou hudbou a vôňa, ktorá odtiaľ vychádzala, lákala Ivanka dnu. Brána zo sladkých tyčiniek sa sama otvorila a už bol na šľahačkovom dvore. Tu sa hrali všetky rozprávkové deti a zvieratká: hojdali sa na hojdačkách, krútili sa na kolotočoch, preskakovali povraz, viezli autíčka, utekali za loptou. Všetci boli veselí a volali ho medzi nich. Ivanko sa od údivu nezmohol na jediné slovko. Vošiel do domčeka a tu na veľkom stole z karamelového plástu boli naskladané maškrty od výmyslu sveta. Odrazu sa pri ňom zjavil veľký medovníkový medvedík a oslovil Ivanka:
− Neboj sa, skús čo len chceš?
Hanblivo si zobral kúsok marcipánu a pomaly dal do úst.
− Mmmm, výnimočné! Také som ešte nejedol! Smiem ešte? − osmelil sa opýtať medvedíka.
− Jasné, že smieš. Tu nikto nemá zákaz na sladkosti! Len do toho!
Elena Zvarcová, 5. ročník J. D. Marčoka, Hložany

Elena Zvarcová, 5. ročník J. D. Marčoka, Hložany

A Ivanko si začal pochutnávať: mliečne slniečko, banánový mesiačik, zmrzlinu so šľahačkou, želé  cukríky, medové srdiečka a ktovie ešte čo. Až sa mu nafúkalo bruško. Opýtal  sa medvedíka či si smie trochu oddýchnuť na piškótovej pohovke. Medvedík so šibalským úsmevom prikývol, lebo vedel čo sa deje. Ivanko aj naďalej túžobne pokukával po maškrtách, ktoré ešte neskúsil. O chvíľu mu, však, oťaželi viečka a upadol do sladkého spánku. Snívalo sa mu, že sedí  na čokoládovom koníkovi zapriahnutého do piškótového koča, plného sladkostí a letí s ním vysoko ponad oblaky s cukrovej peny. Dolu pod ním veselo výskali jeho kamaráti, mávali mu a volali ho. Aj on im mával a kričal:
− Aha, nesiem vám pochúťky, najsladšie na svete! A skryl sa za penový oblak.
− Ivanko, Ivanko, kde si? − aj naďalej počul svojich kamarátov a akoby aj hlas pani Janky.
− Hneď som dolu! Či ma nevidíte?
− Ivanko! Kde sa schovávaš? Hádam si len nezabudol pesničku? Veď si ešte len ty nedostal darček.
− Jooj! – ozvalo sa z kúta.
− Čo? Kto je tam?
−Jooj! – znova sa ozval hlások.
Odrazu Peter vykríkol:
− Ľudia, zázrak! Vrece rozpráva!
Deti stíchli. Naozaj − z vreca sa ozývalo:
− Jój, moje bruško!
Nikdy viac nebudem jesť toľko sladkostí!.
Všetci zmeraveli, lebo sa vrece začalo aj hýbať. Len dedko  Mráz vedel, čo sa stalo a huncútsky sa usmial pod jeden fúz. Toto jeho zázračné vrece, ktoré mu slúži vyskúšať priveľmi zvedavé deti, aj dnes splnilo svoju úlohu. Každý, kto do neho nazrie, nemôže odolať pochúťkam, ktoré  tam uvidí, až sa tak naje, že zaspí tuhým spánkom a sníva neskutočné veci. Tak to bolo aj s Ivankom. Keď sa konečne dostal z vreca, bol presvedčený, že tie maškrty, zvieratká a deti boli skutočné. Držal si bruško, stenal a zaprisahal sa, že sladkostí  má dosť na celý život.
Dedo Mráz Ivankovi nepovedal ani pol slova. Aj tak mal trápenie s bruškom. Chytil ho za rúčku a akoby sa nič nestalo, opýtal sa:
− No, Ivanko a čo nám ty porozprávaš?
Chlapček previnilo pozrel na neho a povedal:
− Prepáčte, ja som len chcel vidieť čo je v tom vreci, ale keď som videl všetky tie maškrty, nemohol som odolať. Viete, ja zbožňujem sladkosti a potom ma z toho bolí bruško. A priznám sa vám − raz som zjedol celý balíček sladkostí, ktorý mojej mladšej sestričke naša teta Katka darovala k narodeninám. Veľmi plakala a ja som sa aj tak nepriznal. Povedal som, že ich zjedol náš pes – viete, aj on má rád cukríky. Mamka mi neverila, ale u sestričky to zabralo.
Ema Francistyová, 6. 2 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Ema Francistyová, 6. 2 ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Až teraz si uvedomil, k akému skutku sa priznal a že mal, vlastne, zarecitovať básničku. Avšak namiesto toho významne vyhlásil:
− Sľubujem, že odteraz budem dobrý a nebudem jesť sladkosti, ktoré nie sú moje!
V učebni nachvíľu zavládlo ticho a potom začali tlieskať, najprv pani Janka a za ňou ostatní.
− Bravóó! – výskali deti.
− To je smelá vyhláška! Dúfam, že aj úprimná – povedal Dedo Mráz – a preto, aby si ľahšie dodržal sľub,
ktorý si nám dal, dávam ti tento balíček. Ale, pozor! Smieš ho otvoriť len keď prídeš domov!
− Ďakujem, veľmi pekne Vám ďakujem! Uvidíte o rok, že vás nesklamem! – radostne povedal  Ivanko. A už sa nemohol dočkať, kedy príde domov.
Dedo Mráz odišiel s pocitom, že zasa dosiahol dobrý skutok.
Keď  Ivanko doma  otvoril balík, mal čo vidieť: na neho sa pozeral veľký medovníkový medvedík. Práve taký, s akým sa zoznámil vo vreci dedka Mráza. Bola tam aj hračka − lietadlo na diaľkové ovládanie, práve také aké si prial. A rôzne sladkosti, ktoré hneď, aj to všetky, daroval svojej mladšej sestričke. A mal z toho dobrý pocit.

                                                                                                                                           Mária Filipová   

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs