Zimné stanovanie

14.jan 2014

Zimné stanovanie

Naďa Vokušová (Foto: radio.cz)

Naďa Vokušová (Foto: radio.cz)

FEJTÓN NADE VOKUŠOVEJ

Na vysokej škole som mala veľmi dobrého kamaráta Jirku. Bol od nás všetkých o niečo starší a skúsenejší, nie však v tom tkvel jeho šarm. Bol to človek veľmi bohatej fantázie a osobitého zmyslu pre humor a ešte aj krásne písal. Mala som šťastie, že práve s ním som trávila počas vysokoškolských štúdií naozaj veľa času a zažívala neuveriteľné vylomeniny. Až teraz spätne neraz zvažujem, kedy sme pri všetkých našich aktivitách vôbec mali čas študovať… Hrali sme divadlo a za jedno veľmi pôsobivé predstavenie nás takmer vyhodili zo školy. Bolo síce od gruzínskeho autora, čo bolo na tie časy veľmi pozitívne, ale na druhej strane bolo celé o znásilnení, čo bola na sedemdesiate roky zasa prisilná káva. Nakrúcali sme filmy – pri jednom takom nakrúcaní, ktoré bolo na motívy nejakého môjho šialeného sna, odmietol šofér trolejbusu ísť ďalej, pokiaľ všetci nevystúpime. Nakrúcali sme totiž v tomto dopravnom prostriedku pasáž, v ktorej sme boli všetci v pyžamách, županoch či ešte väčšom negližé. Vzbudili sme veľké pobúrenie a darmo sme sa oháňali umeleckou licenciou, túto časť sme museli jednoducho preskočiť. S Jirkom sme založili aj organizáciu Umravka, do ktorej sme prijímali len členov obdarovaných naozaj kvalitným zmyslom pre humor. Jirka totiž razil teóriu, že humor umravňuje a robí celkovo človeka lepším (preto „umravka“). Už len vstúpiť do nášho spolku bolo obtiažne, lebo podmienky vstupu boli naozaj veľmi tvrdé. Pripravovali sme ich samozrejme pre každého kandidáta individuálne a za všetky uvediem len jeden. Prijímali sme jedného spolužiaka z nižšieho ročníka, ktorý sa nám zdal celkom vtipný. Jeho úlohou bolo (podotýkam, že to bolo na rozhraní jesene a zimy) preplávať jazierkom, ktoré sme mali za internátom, na ostrov uprostred, pričom vysoko nad hlavou musel držať vrecko s múkou, ktorú mal dopraviť suchú, a aby to nebolo naozaj ani trochu jednoduché, tak počas plávania musel ešte spievať hymnickú pieseň „Kdož jsou boží bojovníci“! Na veľké prekvapenie nás dvoch, ktorí sme sedeli na ostrovčeku a škodoradostne na neho čakali, to všetko do bodky splnil. Tešili sme sa veľmi, že je to náš človek (neskôr sme sa, pravda, dozvedeli, že je to blázon, to však na veci v tú chvíľu nič nemenilo). Jedným z vydarených Jirkových kúskov bolo, že nám nadšene a sugestívne rozprával, ako počas vojenčiny, ktorú už mal za sebou, nejaký čas stanovali uprostred tvrdej zimy a pritom im bolo v stane teplučko, keďže jednoducho využili eskimácku metódu stavby iglu – zahádzali stan pomerne silnou vrstvou snehu. Tak dlho nám opisoval, aké tam bolo teplučko, ako vo vyhriatej obývačke, až sme sa rozhodli, že to vyskúšame. Treba pripomenúť, že sme študovali v Petrohrade, kde zimy bývali naozaj takmer sibírske, tuhé, mrazivé a nepríjemné. Už keď sme si v požičovni pýtali stan, vzbudili sme zaslúženú pozornosť. „Stan?“ opakoval predavač tak, ako by to slovo počul prvý raz. Zašiel do skladu a postupne z jeho dverí vykukovali ďalší zamestnanci a pozorne si nás prezerali. Vydržali sme a stan napokon dostali. Bolo nás päť. Nakúpili sme ďalšie veci, ako kotlík, sviečky, jedlo a hlavne nápoje. Bola medzi nimi aj ruská vodka, ktorá nám potom prakticky zachránila život. Vybrali sme sa ďaleko za mesto. Snehu bolo niekoľko metrov a vonku asi dvanásť pod nulou. Už počas cesty som mala nepríjemný pocit; „keby som to vedela, tak by som tam nechodila“. Boli sme premrznutí na kosť a tešili sme sa na teplučko v stane. Dokonca sme stan ako-tak postavili i keď… no neviem, či ste niekedy zatĺkali kolíky do úplne zmrznutej zeme… Navŕšili sme na stan aj pomerne veľa snehu a uvelebili sme sa v ňom v očakávaní postupného prudkého otepľovania. To sa, akosi nekonalo. Jirka nás ubezpečoval, že musíme vydržať, že to chvíľu trvá. Ohrievali sme si skrehnuté ruky nad sviečkami a telo zvnútra vodkou. Efekt tepla sa však stále nedostavoval. Jirka podchvíľou vyťahoval teplomer a zisťoval stav. Prišla noc a vonku už bolo šestnásť pod nulou. Vnútri pätnásť. Bola by to, pravda, prvá lastovička nádeje, keby nebola zároveň aj poslednou. Oteplilo sa vari ešte o stupeň. Spať sa nedalo. Ani sedieť, ak ste sa chceli po čase ešte vôbec narovnať. Cvakali nám zuby a čím ďalej nevraživejšie sme sa dívali na Jirku a jeho teplomer. Optimisticky sa usmieval – teda Jirka, teplomer už menej. Vedeli sme, že musíme vydržať celú noc, lebo až ráno z týchto odľahlých končín odchádzal vlak. Jirka stále menej presvedčivo tvrdil, že teplo časom určite príde. No, aby som to skrátila – neprišlo. Bilancia bola o troch omrznutých prstoch na rukách a štyroch na nohách. A ako som už spomenula, prežili sme len vďaka väčšiemu množstvu vodky, čo sme mali so sebou. Nie že by nám vďaka nej bolo teplejšie, ale postupom času nám tu už bolo jedno. Jirka sa však pomerne rýchlo vyhrabal z ponižujúcej porážky, ktorú utrpel a navrhol, že keď sme si už ten stan požičali na niekoľko dní, tak ho treba využiť. A tak sme nejaký čas stanovali k veľkému údivu spolužiakov a ešte väčšej nevôli vedenia internátu na chodbe. Bolo tam teda podstatne teplejšie…

(Zo zbierky Fejtóny – Slovenským perom pri Vltave autorov O. Feldekovej, N. Vokušovej, M. Vaneka, Ľ. Feldeka, ktorú roku 2008 vydal Slovenský literárny klub v Českej republike)

Naďa Vokušová je slovenská publicistka a spisovateľka. Vyštudovala žurnalistiku na Petrohradskej štátnej univerzite a na Slovensku pracovala vo viacerých periodikách, najdlhšie v Nitrianskom hlase. Od roku 1982 žije v Prahe, angažuje sa v oblasti česko-slovenských vzťahov. V súčasnosti pôsobí ako šéfredaktorka mesačníka Slovenské dotyky. Je spoluautorkou niekoľkých kníh profilov osobností slovenského života v Česku a knihy fejtónov Bez sukne a bez pasu alebo Ako rozbiť dúhu (2004).

J. PÁNIKOVÁ
J. PÁNIKOVÁ

JASMINA PÁNIKOVÁ (1984) Do redakcie Hlasu ľudu nastúpila v roku 2010, najprv ako externá spolupracovníčka a neskoršie ako novinárka – dopisovateľka. V súčasnosti je zodpovednou redaktorkou mládežníckeho časopisu Vzlet. Predmetom jej záujmu sú sociálne témy, prevažne problematika marginalizovaných skupín ľudí. E-mail: panikova@hl.rs