Záhady mnohouholného roka

Riaditeľ Samuel Žiak – nebude to ľahký rok

NAŠE INTERVIEW: SAMUEL ŽIAK, RIADITEĽ NVU HLAS ĽUDU

Transparentnosti medze klásť netreba. Ani snahe vrhnúť občas pohľad aj do vlastného kúska pracovného vesmíru, zvlášť keď je oprávnený dôvod na to. Je ním voľba promovaného agronóma Samuela Žiaka Národnostnou radou na post prvej osobnosti ustanovizne i počas druhého funkčného obdobia. V rokoch za nami do Hlasu ľudu vniesol nové spôsoby uvažovania a konania, manažérsky duch a prístup riešeniu problémov, taktiež poznanie, že si akýkoľvek úspech predovšetkým žiada vytrvalosť a drinu. Preto i mohol výrazne prispieť tak k nehatenému chodu našich titulov vpred, v ústrety ďalším zmenám a jubileám, ako aj k lepšej spolupráci s prostrediami, k rozvetvenejším stykom s čitateľmi, dopisovateľmi, vôbec spolupracovníkmi. Úspechov na vlastnom konte celkom dosť i ako motív pozrieť sa na roky za nami.

– Nečakaný, alebo aj neštandardný príchod na čelo ustanovizne v polovici roku 2009 nemohol nebyť výzvou?

– Bola to jasná, svojrázna a osobná výzva, najmä preto, že ma zakladateľ, NRSNM vyzvala ujať sa vedenia ustanovizne. Bol som vtedy predsedom Správnej rady NVU Hlasu ľudu, vedel som, čo sa stáva, ako ustanovizeň funguje, mnohé podrobnosti týkajúce sa jej chodu. Pomohli mi v tom všetkom i početné skúsenosti z iných médií: robil som celé roky v televízii, bol členom, zástupcom, alebo v čele Výboru pre informovanie NRSNM. A keď ide o spravovanie nejakého celku, dosť znamenalo, že som predtým zastával funkciu riaditeľa obecnej televízie BAP v Báčskej Palanke, tiež pôsobil i ako člen obecného Výkonného výboru v Báčskej  Palanke, alebo že som bol predsedom Miestneho spoločenstva Silbaš… Čo znamenalo, že som mal dosť poznatkov o tom, ako dáky subjekt riadiť, ako dbať na organizačné, finančné, kádrové, iné záležitosti.

– Napriek tomu nemuselo to byť ľahké…

– Výhodou bolo, že som v podstate prišiel do firmy, ktorá bola stabilná. Robilo sa tak ako sa robilo, ustanovizeň plnila svoju funkciu, jediné námietky, ktoré mala i Národnostná rada, sa týkali potreby dosiahnuť vyššiu kvalitu, najmä základných produktov, novín Hlasu ľudu, mesačníka Vzlet, kníh, ktoré sa vydávali. Pýtalo si to určité zmeny: predovšetkým organizačné, potom vo vzťahu k zázemiu, či tie v rovine technologického prispôsobovania sa.

– Ako zhodnotiť prvý mandát: bol úspešný z aspektu pôvodných predstáv a zámerov?

– Zdá sa mi, že som na začiatku, kým som sa ešte nerozhliadol, možno ani nemal tak veľmi alebo presne definované plány. Tie prišli potom a aj teraz ich, samozrejme, mám. No väčšinu toho, čo bolo potrebné, nazdávam sa, že sme počas týchto štyroch rokov splnili, aj to všetci spolu. Platí to aj pre redakčnú časť, aj pre všetky iné zložky kolektívu. Vyzdvihol by som zas, že sme všetko, čo sme dokázali, zvládli spoločnými silami. Okrem samotných vydaní venovali sme sa i úprave a modernizácii všetkých redakčných zariadení a priestorov. Máme pekne upravené tri dopisovateľské punkty – v Starej Pazove, v Kovačici a v Petrovci a neverím, že mnohé väčšie noviny majú lepšie od nás upravené svoje vysunuté oddelenia. Tieto sú tu nielen pre našich korešpondentov, ale aj pre našich čitateľov, zákazníkov, vôbec spolupracovníkov. Snažíme sa byť moderní v mnohých smeroch.

Písal sa 10. január – začiatky digitalizácie našich vydaní

– Súvisí to aj s plánmi na druhý mandát, ktorý odštartoval 1. januára 2014…

– Budeme pokračovať najmä v modernizácii, ktorá je nevyhnutnosťou. Aj vo svojom programe práce som to definoval v tom zmysle, že sa v žiadnom prípade nesmú zanedbávať tlačené vydania. Musíme ich robiť tak, aby sa v čím väčšej miere približovali všetkým iným klasickým a kvalitným titulom. Nechcel by som, aby sa Hlas ľudu alebo Vzlet líšili od nich, nedajbože, aby boli horšie, pretože sú menšinové. Skôr pôjde o to, aby sme práve preto boli lepší, lebo sú tu isté výhody, ktoré iné časopisy nemajú. To je tá printová časť. Tá druhá je spätá s tým, že naše produkty musia byť rovnocennou a hodnotnou súčasťou celej našej informačno-digitálnej siete.

– Presuňme sa k témam krajším – tohtoročným jubileám…

– Už 19. októbra vlani sme vstúpili do sedemdesiateho roku existencie novín Hlasu ľudu. V rámci jubilea plánujeme celý rad podujatí, ktoré budú hlavne v októbri. Prvá ich časť bude venovaná samotnému Hlasu ľudu, druhá časť ďalším výročiam: 150-ročnici slovenskej tlače vo Vojvodine, tým, ktoré oslávi dnešná Zornička, magazín Rovina a pod. Plánujeme do tohto všetkého zapojiť viaceré mediálne katedry u nás i na Slovensku. Cieľom je usporiadať medzinárodnú vedeckú konferenciu, venovanú výročiam a  menšinovému informovaniu, tlačeným médiám, vôbec našej slovenskej žurnalistike na týchto priestranstvách. Hmatateľným výsledkom všetkého má byť monografia o Hlase ľudu a o slovenskom tlačenom slove u nás.

– Rok jubilejný, no i záhadne mnohouholný, zvlášť z aspektu chystaných mediálnych spoločenských zmien…

– Musíme byť prichystaní na všetko: robiť, akoby sa nič nestalo, no aj si súčasne byť vedomí všetkého, čo nás môže postihnúť. Mám na tomto mieste veľké obavy súvisiace s tým, aký vplyv na našu ustanovizeň bude mať zmena politiky v mediálnej oblasti. Známe je, že náš celkový spôsob organizovania nie je celkom definovaný, že je tu privatizácia ako možná, či skôr stupňujúca sa hrozba. Keď ide o financovanie, máme to zatiaľ slušne upravené zmluvou s pokrajinou vychádzajúcou zo zákonov, tradície, vojvodinského štatútu… No akoby sa všetko stávalo otáznym. Slovom, všetci sme vstúpili do roku 2014 a ja osobne do druhého mandátu v podmienkach, keď je veľmi veľa vecí neupravených, nedefinovaných, otáznych. Dni pred nami iste nebudú ani ľahké, ani bezstarostné. Som si vedomý toho, že bola potrebná veľká smelosť prijať sa vedúcej funkcie v takýchto pomeroch. No tá výzva stojí za to. V prvom rade preto, lebo je Hlas ľudu ustanovizňou najvyššieho možného významu pre našu národnosť. Teda aj pre zachovanie jej tradícií, aj pre pestovanie jazyka, aj pre našu kultúru v tom najširšom zmysle slova, aj pre mnohé iné zložky spoločenského a národnostného žitia a bytia. Je aktérom a nositeľom eminentného záujmu o veci slovenské, spoločné a naše. Už sedemdesiat rokov.

Oto Filip