Život je (aj) hra

Na divadelné dosky stúpil začiatkom 90. rokov. Je herec, v poslednom čase aj spisovateľ pre deti, no jeho povolaním je web dizajn. Tieto tri zložky Ján Žolnaj veľmi dobre strieda už dlhý rad rokov.

Ján Žolnaj

Akým spôsobom sa Ján Žolnaj dostal medzi slovenských vojvodinských ochotníkov?

– Bolo to celkom náhodou. Začiatkom 90. rokov maliar a spisovateľ Pavel Povolný-Juhás vydával dcéru a pre všetkých svadobníkov prichystal celkom nezvyčajné prekvapenie – divadelné predstavenie o prvých osadníkoch Padiny. Pavel napísal poviedku a zdramatizoval ju režisér Fedor Popov. Na pozvanie Pavla Matúcha, ktorý hral v tom predstavení, aj ja som sa ocitol medzi hercami a som rád, že to tak dopadlo. Predstavenie sa páčilo svadobníkom, no potvrdenie o kvalite dostalo aj na Festivale divadelných inscenácií dolnozemských autorov DIDA v roku 1995. Fedor Popov dostal Cenu za dramatizáciu a Eleonóra Kerešová prvú cenu za herecký výkon.

S ktorými režisérmi si spolupracoval?

– Niekoľko predstavení som robil s Jánom Makanom, Jánom Čánim, Dušanom Bajinom… No najviac som spolupracoval s Makanom a Čánim. Ľúto mi je, že na zozname režisérov ešte stále nemám Ľuboslava Majeru. Mal som hrať v prvom predstavení novozaloženého Slovenského vojvodinského divadla (predstavenie Zuzka Turanová, pozn. aut.), ale práve vtedy, keď Majera začal pracovať na tomto predstavení, v Kovačici sa organizoval Festival Komár – Kovačická manifestácia alternatívnych reakcií, a pre pútavý obsah, a istotne aj rodisko, rozhodol som sa pre festival. Festival bol vydarený, ale… Zostalo to ale a skutočnosť, že sa mi odvtedy ani raz nenaskytla možnosť spolupracovať s vynikajúcim Majerom.

Začal si hrať v predstaveniach pre dospelých, no v poslednom čase ťa čoraz častejšie môžeme vidieť v detských predstaveniach.

– Pred detské publikum som po prvýkrát vystúpil v roku 2004 v predstavení Duchovplná rozprávka, režiséra J. Čániho. Je to vynikajúce predstavenie, s ktorým sme sa dostali aj na Medzinárodný festival detského divadla v Kotore. Vďaka tejto inscenácii som pocítil rozdiel medzi dospelým a detským publikom.

A v čom spočíva ten rozdiel? Je ľahšie alebo ťažšie hrať v detskom predstavení?

– Úprimne povedané – dieťa ťa nikdy neoklame. Podľa jeho správania vidíš, či je predstavenie dobré, či dobre hráš, či si naplno zaujal jeho pozornosť. Keď hráš pred dospelými, nevieš naisto, čo si myslia. Pozerajú a na konci zatlieskajú, pokým deti hneď dajú najavo, či ich to zaujalo. Ak je to dobre, vidíš ich úsmevy na tvári, počuješ tlieskanie, a keď začnú rozprávať, šuchotať – buchotať, hneď vieš, že sa im niečo nepáči.

Ján Žolnaj – webový dizajnér a spisovateľ pre deti
… a občas sa vyskúša aj v nejakej divadelnej úlohe

A keď ide o samotné postavy, ktoré sú často vymyslené, je ich ťažko zahrať?

– V predstaveniach pre deti máš obrovskú slobodu, a najmä vtedy, keď hráš niečo, čo nejestvuje. Máš zahrať škriatka alebo ducha. Keďže také niečo nejestvuje, herec nemôže napodobňovať tú postavu, ale sa jednoducho musí  „stať“ tou postavou. Vymyslíš si, ako by tá postava mohla vyzerať a hráš. A pritom sa aj sám hráš.

Môžeme povedať, že ťa účinkovanie v detských predstaveniach podnietilo na to, aby si písal pre deti?

– Sčasti áno, ale musím povedať, že som do Zorničky začal písať najprv články o počítačoch, ktoré som sa snažil prispôsobiť deťom. V tých textoch som sa snažil podať deťom čím viac informácií, ale všetko to malo podobu rozprávky. Neskoršie som začal písať aj detskú prózu, práce som posielal na súbeh Zorničky a dostali sa mi do rúk aj druhá, aj tretia cena, a na poslednom súbehu aj prvá cena za krátku prózu.

Nech uzavrieme. Na jednej strane máme umenie a na druhej webový dizajn, čo je tvojím povolaním. Všade sa prelína umelecká zložka alebo sa mýlime?

– Áno, v každej tej oblasti, ktoré sú dôležité v mojom živote, je zastúpené umenie. Aj webový dizajn je svojráznym výrazom umeleckej, kreatívnej strany života. A pritom je aj hra. Hra s farbami, novými technologickými výdobytkami atď. Často hovorím, že počítače mi zabezpečia chlieb, a divadlo, a teraz aj písanie, svojrázny relax. Každý z nás potrebuje niečo, čo ho uvoľní, a či jesto krajšia záľuba od tej, ktorou iným ľuďom, a sebe, skrášliš deň?

Jasmina Pániková