Život si cestičky nájde…

OVPLYVŇOVANIE PRÍRODY AKO ZÁSAH DO ZÁKLADNÝCH HODNÔT

V  harmónii s prírodou. Obľúbený slogan propagačných materiálov turistických agentúr, žiaľ, nie vždy aj pravdivý. Lebo je panenskej prírody čoraz menej, urbanizácie čoraz viac, rovnako ako i ľudí, ktorí svoje bližšie alebo ďalšie okolie dosť často berú iba ako kulisu, ktorá sa hodí alebo nehodí k budove, bytu, chate, domčeku alebo hotelu, v ktorom sú.

Napriek tomu je tu skutočnosť, že je u nás možnože najhodnotnejšie práve to, na čom obyvatelia nemajú priveľkú zásluhu. O to viac by sme sa všetci mali usilovať o zachovanie zdedených hodnôt, najmä prírodných. Prinajmenšom preto, že tým nijakú škodu nenarobíme a ani hanbu neutŕžime.

Predsavzatie zachytiť – pokiaľ možno – celú rozmanitosť rastlinných a iných spoločenstiev majú i dôležité územné články v reťazci opatrení pre záchranu miznúcich a zriedkavých druhov: národné parky, prírodné rezervácie, chránené krajinné oblasti. Dá sa povedať, že všetky z nich zahŕňajú len časť mnohotvárnosti nášho prírodného bohatstva. Je to istá zákonitosť, že je väčšina druhov, ktoré sú považované za miznúce, zriedkavé, prípadne ohrozené, sústredená práve do oblasti najintenzívnejšieho vplyvu civilizácie. Ich záchrana na miestach pôvodného výskytu by síce bola ideálnym riešením, no skúsenosti, žiaľ, ukazujú, že na tento spôsob ochrany sa, práve pre súčasné vplyvy, nedá spoľahnúť.

Civilizácia v rôznych podobách, od mohutnej výstavy fabrík a priemyselných centier, budovanie vodných diel, komunikácií, urbanizácie, cez ťažbu nerastných surovín po vznik rôznych navážok, štrkovísk, skládok odpadu, pozmenenej pôdy okolo tovární… narúša celé desaťročia pôvodné zloženie ekosystémov, mení ich autoregulačnú schopnosť, v konečnom dôsledku narúša i prirodzenú biologickú rovnováhu. Aj rozsiahly turistický ruch, doprava a motorizmus dokážu znamenať devastáciu pôvodných hodnôt mnohých území, takže  sa aj tu nastoľuje otázka: kde nájsť meradlo, ktoré by dovolilo stanoviť hranicu turistickej únosnosti?

Mnohé vplyvy súčasnej civilizácie ako celku sa v prvom rade odrazia na rastlinstve, čiže vo fitosfére. Zmeny pôvodnej alebo prirodzenej hodnoty lesných, lúčnych, močiarnych, skalných či akýchkoľvek rastlinných spoločenstiev sa začínajú zmenou flóry. Podobne ako zmizli za dlhé tisícročia mnohé druhy živočíchov práve pre zmenu a úbytok vegetácie, tak zanikli i rastliny, ktoré poznávame len z ich rekonštrukcie.

Výkričníkom je však to, že kým za desaťtisíc alebo len päťsto rokov zahynulo iba nepatrné množstvo rôznych foriem organizmov, moderná doba ich dokázala za pár desaťročí vyhubiť oveľa viac. Stav je skutočne kritický a bol by oveľa horší nebyť chránených území.

Platí to aj pre oblasť Vojvodiny, ktorá zo všetkých častí Srbska počas posledných dvesto rokov najviac zmenila svoj výzor. No šťastím a stálicou je, že ochrana prírodného dedičstva v nej má dlhú tradíciu. Jednou z najstarších chránených lokalít, tak u nás, ako i vo svete, je i Obedská bara, o čom svedčí i prvý akt o jej ochrane, ktorý vznikol v ďalekom roku 1874. Bez neho a mnohých iných dokumentov, skutkov, aktivít, opatrení,  v chýrečnej barine a jej okolí, ktorá má štatút Ramsarskej oblasti a je špeciálnou prírodnou rezerváciou, by dnes iste neexistovalo okolo päťsto druhov rastlín, stoosemdesiat druhov hríbov, nad dvestodvadsať druhov vtáctva…

Hovorí sa, že život si vždy cestičky nájde. Je to pravda, rovnako tak, ako je pravdou i to, že nestačí tie len objaviť. Podstatné je zostať a obstáť, alebo slovami inými – existencia a perspektíva.

O. F.