Divadelný a televízny herec a autor literatúry pre deti Ján Žolnaj-Žoko (1973) koncom minulého roka vydal svoju druhú knihu poviedok Mišozemšťan (vyšla v Slovenskom vydavateľskom centre). Bol to dostatočný dôvod, aby sme s autorom pohovorili o aktuálnom vydaní, ale aj o jeho doterajšej činnosti, tvorivých inšpiráciách a víziách…
Divadlo a literatúra pre deti si navzájom k sebe patria. Ako tieto dve tvorivé oblasti jedna druhú inšpirujú a podnecujú vo vašom prípade?
– Možno povedať, že divadlo je vizuálna literatúra. Každé divadelné predstavenie je ako čítanie knihy nahlas pred divákmi. Navzájom sa prelínajú a spájajú. Korešpondujú. Keďže som sa k divadlu dostal skôr ako k písaniu, myslím si, že to dosť ovplyvnilo môj štýl písania. Keď píšem, vždy mám pred sebou obraz, ako by to mohlo vyzerať na javisku. Vizualizujem si to, čo píšem, a snažím sa, aby to bavilo nielen čitateľa, ale aj diváka. A keďže väčšina z toho, čo som napísal (pritom myslím na poviedky pre deti), je natočené v televíznom seriáli Čaroslovník, zdalo sa mi logické uvažovať o písaní týmto spôsobom. V podstate, my každodenne pozeráme divadelné predstavenia všade vôkol nás, len si to treba uvedomiť. Potom to stačí iba zapísať a už to máme.
Je ľahšie hrať divadlo pred detským alebo pred dospelým obecenstvom?
– Som presvedčený, že hrať predstavenia pre deti je náročnejšie. Aj keď by niekto mohol povedať: Veď je to len pre deti, skáčeš, kričíš, si šašo… – je to práve naopak. Deti presne vedia, kedy zaháľate a hneď vám dajú najavo, že ich to vôbec nebaví. Dospelých je ľahko oklamať, stačí im povedať, že zajtra bude všetko lepšie ako dnes a hneď sa začnú tešiť, no ak tomu sami naozaj neveríte, neuverí vám to ani jedno dieťa na svete. Ak sa úplne nestotožníte s úlohou, ktorú práve hráte, a nestanete sa tým, čo hráte, či už je to duch, drak, trol alebo iná vymyslená alebo vysnívaná bytosť, deti stratia pozornosť. Začnú sa medzi sebou baviť a žiaden učiteľ ich už nedokáže utíšiť. Vtedy sa predstavenie stane fiaskom.
Váš televízny seriál Čaroslovník trvá už viac rokov a získal už určitú popularitu medzi divákmi RTV Vojvodina a na internete… Prezradili by ste nám, ako vyzerá nahrávanie epizód Čaroslovníka? Kde to prebieha a čo sa tam vlastne deje?
– Hoci ide o krátky formát, čiže každá epizóda trvá asi päť alebo desať minút, je to vlastne náročné natočiť. Prečo? Nuž preto, že točíme len s jednou kamerou, takže musíme každú scénu natočiť dvakrát. Vo veľkom a širokom zábere. To znamená, že každá scéna sa musí zopakovať a znovu zahrať tak ako prvýkrát a keďže všetky postavy v seriáli hrám ja, poriadne ma to zaťaží. Po natáčaní mám pocit, že som deň strávil v posilňovni alebo na stavbe. Už som uvažoval o tom, že natočíme jednu epizódu o spánku a celý čas počas nakrúcania budem chrápať na javisku. No, a keď som už spomenul javisko, prezradím vám, že seriál nakrúcame v divadle, na javisku Slovenského vojvodinského divadla v Báčskom Petrovci. Ďakujem im za skvelú spoluprácu.
Roku 2019 vám vyšiel knižný debut Čaroslovník a nedávno svetlo sveta uzrela aj druhá zbierka vašich poviedok pre deti s názvom Mišozemšťan. Predstavili by ste nám túto vašu novú knihu?
– Nová kniha Mišozemšťan vyšla koncom minulého roka, tesne pred knižným veľtrhom v Belehrade. Vydavateľ je Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci. Kniha obsahuje 28 poviedok, ktoré ilustroval vynikajúci akademický maliar Ďula Šanta. V spolupráci vlastne pokračujeme aj v tejto knihe, pretože Ďula ilustroval aj prvú knihu. Myslím si, že je dobre, že pokračujeme v spolupráci, pretože aj kniha Mišozemšťan je pokračovaním knihy Čaroslovník. Ide tu aj ďalej o dobrodružstvá nezbedného šarvanca Miša, ktorý navštevuje základnú školu a zo všetkých predmetov má najradšej videohry. Mišo žije doma s rodičmi a so vševediacim dedkom, ktorý údajne zažil celú históriu sveta a pozná všetko. Mišo sa od neho okrem iného dozvedel, kde býva vietor, keď nefúka, ako sa stať kráľom leňochov a ako presvedčiť chobotnicu, aby mu vybielila izbu. Takže vám navrhujem zoznámiť sa s Mišozemšťanom, zábava istotne nevystane. Práve prebieha taká miniturné po slovenských školách s podujatím Zima s knihou, kde predstavujeme túto knihu, takže si ju budete môcť i zaobstarať.
Svoje literárne texty postavujete aj do podoby svojráznych interaktívnych poviedok, ktoré možno sledovať na internete. Povedzte trochu aj o tomto vašom tvorivom projekte…
– Interaktívne poviedky sú mojím mini-experimentom, kde som sa snažil prepracovať existujúce poviedky a premeniť ich na online hry. Najviac ma zaujala forma chat story, čiže chat fiction. Je to relatívne nový spôsob písania poviedok a pri ich čítaní, čiže hraní hier, máte pocit, že sa dopisujete cez Viber alebo Facebook. Tie interaktívne poviedky možno nájsť na webovej stránke Príbehy na klikanie, ktorá je vlastne súčasťou internetového vydania časopisu pre deti Zornička: www.zornicka.com/rozpravky. Vytvoril som aj rovnomennú Android aplikáciu, ktorú si úplne zdarma môžete stiahnuť z Google Play Store a hrať ju na svojom smartfóne.
Je vlastne budúcnosť umeleckej tvorby pre deti na internete a v digitálnych aplikáciách? Alebo aj knihy a divadlo predsa prežijú?
– Aj keď som každý deň na internete a už asi ani neviem inak fungovať, som tej mienky, že klasické, papierové knihy a divadlo, ktoré sa odohráva na javisku, nikdy nezaniknú. Je to úplne iný pocit, keď držíte v ruke nádherne ilustrovanú knihu, ako keď škúlite do obrazovky mobilu alebo notebooku. Dokonca, ktovie kam smeruje digitálna doba, mení sa ako blesk. A na druhej strane, kniha ako taká prežila všetky technologické revolúcie. Tiež divadlo. Živá reč, herec, ktorý je hmatateľný a pred vami, bude vždy zaujímavejší ako digitálna animácia. Je to preto, lebo človek je predsa spoločenská bytosť a vyžaduje interakciu so živým človekom. Ak sa raz stane svetová katastrofa, miniapokalypsa, kataklizma a budeme bez elektriny a počítačov – reč prežije, divadlo prežije, umenie prežije.