Deň školy venovali sládkovičiarom

Na začiatku októbra si vedenie, zamestnanci a žiaci Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci pripomenuli ďalší Deň školy, ako je tradíciou už dlhé roky. Už 106 rokov uplynulo od chvíle, keď petrovské gymnázium prijalo prvých žiakov.

V piatok 3. októbra na večernom programe v Slávnostnej sieni si pripomenuli predovšetkým 100 rokov od založenia Samovzdelávacieho krúžku Sládkovič. Krúžok prešiel viacerými fázami a obmenami, ale najdôležitejšie je to, že pôsobí aj dnes a prispôsobený je súčasným generáciám.

Na úvod sa slova ujala riaditeľka školy Daniela Marková a privítala predstaviteľov Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, Matice slovenskej v Srbsku, školského výboru, hostí z partnerského Gymnázia na Párovskej ulici v Nitre, ktorí pricestovali do Petrovca na návštevu petrovského gymnázia, bývalých kolegov a média.

Spolu so správcom internátu Vladimírom Melichom sa primeranými darčekmi zavďačili aj kolegom, ktorí odpracovali okrúhly počet rokov v tomto gymnáziu alebo v školstve.

Bohatú históriu, pevnú tradíciu vzdelávania, odhodlania a úspechov dokumentuje aj Samovzdelávací krúžok Sládkovič. Scenár programu, ktorý podpisuje profesorka Annamária Boldocká-Grbićová, bol v tvare scénickej performancie, v ktorej účinkovali početní žiaci, profesori, orchester a speváci, a potom i ostatní prítomní v sieni gymnázia. Čítali sa verše a úryvky tunajších slovenských spisovateľov, ale aj srbských a svetových. Tie po celé storočie inšpirovali aj tunajších žiakov zoskupených v Sládkoviči.

Prítomní sa dozvedeli o bohatých dejinách tohto spolku, podľa jednotlivých etáp aj o ich najvýraznejších predstaviteľoch. Keď ide o súčasnosť, o nej boli povedané i nasledujúce slová: „Nová doba, nové móresy! Iný sentiment a hlavne dominujú algoritmy! Nové tisícročie prináša dekadentných cowboyov Microsoftu, kultúru slova vymenila kultúra obrazov, mémov, logaritmov. Slovo je dnes incident, exces, otvorené slovo, slobodné slovo, dobré slovo je výsmech! Deti 21. storočia sú deti informácie a nie emócie. V takejto situácii sa Sládkovič mocuje, ako sa vie, po troške simuluje života súcosť, a ak treba, udržiava mýtus o tak trochu zašlej sláve. Ale v dobe, keď deti už necítia v jazyku, ako to len prednedávnom vyriekol Pavel Mučaji, aj tak netreba strácať nádej! Nedá sa a nesmie sa dovoliť povedať: „hotovo“. Veď hOtOvO tak krásne dementuje seba, hOtOvO sa kotúľa!“