Čas zastaví iba ak v spomienkach

Basketbalová hra, ktorá si vyžaduje rýchle myslenie, dobré reakcie, techniku, koncentráciu, rýchly beh, špeciálnu obratnosť a vytrvalosť, sa stala veľmi obľúbeným športom staropazovskej mládeže. V hre medzi košmi stretáme žiakov, študentov, lekárov, inžinierov, novinárov, právnikov, statočných a veľmi známych robotníkov… Sú to početní športoví nadšenci, ktorí venovali prvému klubu Jednota a teraz Stará Pazova svoj vzácny voľný čas a prispeli k rozvoju a zveľadeniu tohto športu. A to nie iba v pazovskom chotári, ale na celej sriemskej rovine. Veď v Starej Pazove založili prvý Basketbalový zväz Sriemu a na jeho čele bol autor tohto príspevku.

Začiatky basketbalu v Starej Pazove datujú od 1. mája 1950. Z príležitosti prvomájových osláv na škvarovom ihrisku nádvoria Sokolského domu zohrali prvý basketbalový zápas. Domáci hráči si zmerali sily s novosadským basketbalovým klubom, ktorý vtedy pôsobil v rámci známej továrne Kabel. Výsledok bol nerozhodný – 33 : 33. Pazovskí basketbalisti nastúpili pod menom Jednota, lebo sa tak menovali všetky ostatné športové kolektívy v meste. V predzápase hrali ženské družstvá novosadských klubov Vojvodina a Proleter, čo bola vlastne prezentácia ženského basketbalu. Treba však povedať, že roku 1948 dve belehradské mužstvá na tej istej ploche v strede mesta zohrali tzv. propagačný zápas, ktorým mládeži, ale i starším predstavili tento dynamický šport medzi dvoma košmi, vtedy pripevnenými na drevených tabuliach.

PRIEKOPNÍCI BASKETBALU

Nový šport oduševnil mnohých Staropazovčanov, hlavne mládež, a tak rozžal plameň nadšenia o basketbal nie iba v tomto prostredí, ale aj v Srieme. Pod vplyvom tamojších nadšencov postupne zakladali viaceré kluby, najprv v Sriemskej Mitrovici, Šíde, Rume a neskoršie v ďalších mestách a dedinách. Priekopníkmi basketbalu boli Ivica Bijelić, Slobodan Milanović-Coba, Matej Bzovský, Vojislav Knežević-Supica, Karol Kersting-Kari, Štefan Havran, Milan Stepanović, Dimitrije Gajić-Gaja a ďalší. Jeden z nich, Karol Kersting nám pri príležitosti osláv 20. výročia prezradil:

„Tým istým, avšak trochu improvizovaným basketbalom sme sa začali zaoberať začiatkom školského roku 1947/48 v nižších triedach gymnázia. Nemali sme zodpovedajúce koše a hrali sme s loptou pre hádzanú. Náš vtedajší profesor Ilija Radošević bol vytrvalý a práve s ním sme hrali basketbal takmer na každej hodine telesnej výchovy.“

Po prvom zápase, keď dosiahli remízu, chlapci zoskupení v BK Jednota až tri roky nepocítili chuť výhry! Láska voči tomuto športu bola však silnejšia ako horkosť prehry. Hráči zostali svorní až po chvíle, keď nastúpilo strieborné či zlaté obdobie staropazovského basketbalu.

Popularita tohto športu neustále stúpala, striedali sa pekné a menej pekné chvíle, na ktoré si všetci radi spomínajú. Tak si už nebohý Supica často spomínal na udalosť po zápase v Kule, zhruba spred štyridsiatich rokov. Hráči Jednoty do Kuly odcestovali vlakom a po zápase na odchod domov čakali na tamojšej železničnej stanici až do rána. Nemali peniaze na uspokojenie hladu a jeden z nich, ktorý si z domu zobral batôžok, zo žartu navrhol: „Kto skočí do kulského kanála, dostane kus chleba so slaninou!“ Samozrejme, že sa nikto neopovážil skočiť do kalnej vody, ale si predsa skromnú večeru bratsky rozdelili na rovnaké časti.

BOHATÁ HISTÓRIA

Šesťdesiatdva rokov života športu je dlhým obdobím, a preto nie je ľahké podrobne zachytiť všetky udalosti z bohatej histórie. Chceme predsa čitateľovi priblížiť všetko to krásne, poučné, čo sa stávalo na ceste k úspechu. Má to byť svojráznym poučením o minulosti, športovo slávnej, ale ľudsky občas ťažkej.

Za športom sa nechodí, príde nejako za človekom sám. Pricupká k dieťaťu, vyrastá vedno s mladým chlapcom, zakotví v živote muža a čoraz častejšie i v živote ženy. Šport je jednou z radostí tohto sveta. Našiel si miesto v živote stámiliónov ľudí všetkých rás, bohatých aj chudobných, slávnych i neznámych. Tak je aj s basketbalom, typickou kolektívnou činnosťou, ktorá poskytuje aktérom k dispozícii nepočetné množstvo rôznych a nevyčerpateľných variácií.

Nebolo to inak ani v Starej Pazove. S rokom 1955 sa začínajú nové stránky v dejinách tunajšieho basketbalu. Priekopníci tohto športu prepustili svoje miesto na hracej ploche mladším, ale roky zostali ako funkcionári viesť klub. Priaznivci a hráči brigádnicky vybudovali v krátkom čase nové, oveľa krajšie ihrisko na mieste dnešného štadióna pre malé športy, povedľa Remeselníckeho domu, na ktorom Pazovčania oslavovali mnohé úspechy. Vtedy sa aspoň trochu zlepšili podmienky na tréningy a zápasy.

Významnejšie úspechy BK Jednota začala zaznamenávať po príchode vtedy veľmi známeho trénera Bogdana Cvejića-Bocu. Aj najmladším sa venovala patričná pozornosť. Vtedajšie juniorky Jednoty získali prvé miesto na Majstrovstvách Vojvodiny. Žiaľ, na Majstrovstvá Juhoslávie neodcestovali, lebo nebolo možné zabezpečiť nadostač peňazí na prepravu hráčok, pre ktoré to bolo veľkým rozčarovaním. V tých rokoch aj juniori boli v špičke vojvodinského basketbalu, čo bolo náznakom prosperity pazovského basketbalu.

Nové generácie prinášali čoraz väčšie úspechy. Jednota sa prebojovala do Prvej ligy Srbska. V priebehu ďalších šiestich rokov v srbskom basketbale muži Jednoty si vybojovali významnú úlohu a kvalifikáciu o postup do silnej juhoslovanskej súťaže, čo im prinieslo ďalší úspešný krok. Po zrušení druholigovej súťaže obidva pazovské celky, mužský, ale i ženský, sa usadili v Prvej srbskej lige.

ROKY ÚSPECHOV A SKLAMANÍ

Nasledovali roky úspechov, ale i sklamaní. Medzi najväčšie úspechy ženského družstva patrí účasť v Prvej srbskej lige pred piatimi rokmi. Silná súťaž, neustále, dlhé a napínavé cestovania si vyžadovali oveľa viac finančných prostriedkov. Opäť vďaka úsiliu ozajstných športových nadšencov prostriedky zabezpečili a ďalšia zmena generácií priniesla návrat do silnej druholigovej súťaže. Mužský tím tiež zaznamenával pozoruhodné výsledky najmä v období, keď v ňom hrávali naše basketbalové legendy – Ljubodrag Simonović-Duci a Dragiša Vučinić. Táto dvojica bola tým najlepším vzorom mladým spoluhráčom a značne prispela k popularizácii basketbalového športu v tejto časti plodného sriemskeho prostredia.

Presťahovanie basketbalu pod strechu prinieslo ďalší rozkvet, ale početné ihriská a koše na otvorenom stále lákajú mladých ľudí, lebo je okrem futbalu a volejbalu basketbal v Starej Pazove veľmi obľúbeným športom. Bohatá a veľmi úspešná činnosť nezostala bez povšimnutia zodpovedných športových a spoločenských činiteľov. BK Jednota a teraz BK Stará Pazova bol viackrát ocenený, dožil sa uznaní za nezištnú, namáhavú a plodnú prácu zakladateľov a ich nástupcov, ktorým tento šport veľmi dlho zostal súčasťou života.

V súčasnosti nadšenci zoskupení v BK Stará Pazova sa orientujú prevažne na prácu s mladými ľuďmi. Pracuje sa cieľavedome a dlhodobo, čo iste prinesie ďalší rozmach basketbalu pri 45. rovnobežke. Dievčatá sú znova v silnej Prvej lige Srbska, kde sa upevňujú v strede tabuľky. Muži bojujú v regionálnej lige, ale ich cesta návratu bude asi dlhšia, lebo je nedostatok finančných prostriedkov veľkým problémom. Či však neprekonateľným? Určite prídu nové skvelé chvíle, ale možno i sklamania, čo je tiež súčasťou každého športu a športovania.

V ošiali radosti a spomienok netreba zabúdať na tých, ktorí opustili „ihrisko života“, lebo v skromnosti a úprimnosti položili základy basketbalu v Starej Pazove. Nie sú to len základy športu, hry, ale aj súčasť kultúry a výchovy mladých ľudí. Kari, Coba, Gajo, Boca, Supica, Zumba, Števo… Tieto a ďalšie mená zostali v trvalej spomienke staropazovských nadšencov basketbalu.

Matej BZOVSKÝ