MIROSLAV MACHÁČ
Keď ma dnes dopoludnia, hneď po lekárskej vizite, pozvala mobilom moja vnučka Lara, a tým svojím štebotavým hlasom sa ma opýtala, či prídem v sobotu na jej narodeniny, tak som sa potešil, že sa to nedá opísať. Pocítil som akési teplo pri srdci. V tej chvíli akoby zmizli všetky moje bolesti zapríčinené chorobou, ktorá ma priam nehybného vrhla do postele, a tak teraz ležím v nemocnici v jednej izbe spolu s niekoľkými ťažko chorými pacientmi. Cítil som sa šťastným a súčasne i hrdým na to, že mám takú veľkú vnučku, ktorá si myslí na mňa. Okrem nej mám aj vnuka Daria, ktorý je trochu mladší od Lary. Od veľkého šťastia nemohol som sa opanovať a nepochváliť sa nemocničnému susedovi, ktorý ležal na lôžku vedľa mňa. A keď k môjmu lôžku pristúpila sestra pripojiť ma na infúziu, začal som o svojich vnúčatách rozprávať aj jej, až kým ma nezdolal sen.
Keď som sa zobudil a otvoril oči, uzrel som Laru. V prvej chvíli som si pomyslel, že sa mi to iba sníva, ale keď som počul „ahoj, dedo“, pochopil som, že je to skutočnosť. Hneď mi dala veľkú čokoládu a povedala, aby som ju zjedol, že potom vyzdraviem a budem môcť prísť na jej narodeniny. Ja som sa jej s úsmevom poďakoval a sľúbil, že vyzdraviem a na narodeniny určite prídem. Iba vtedy som zočil Daria, ktorý stál za Larou so zamračenou tvárou, že je v druhom pláne. Dal mi noviny, ktoré riadne čítavam, a opýtal sa ma:
– Dedo, prečo ty tak dlho spíš?
Vediac, že by Dario všetko rád vedel, ale i preto, aby ma svojimi nespočetnými otázkami zbytočne neunavoval, zať a dcéra ho, aj keď mu to nebolo po vôli, vyviedli na chvíľu do chodby, aby som sa najprv mohol na pokoji porozprávať s Larou.
Lara sa hneď pochválila, že bola u zubára.
– Lara, je to možné? Naozaj?
– Áno, dedo, hľa, pozri si ten zub, čo som si opravila.
– Výborne! Vyrozprávaj mi, ako bolo.
– K zubárovi ma odviedol ocino…
– Dobre, aspoň si sa nebála.
– Ale kdeže! Ocino bol taký vyľakaný, ako keby jemu mali vytrhnúť zub!
– A ty?
– Ja som sa vôbec nebála. Viac ako ja sa bál ujo doktor. Stále sa ma opytoval, či ma bolí. Ja som mu odpovedala, že nie, a keď mi svojimi otázkami zunoval, tak som mu povedala:
– Ujo doktor, nie je dôležité, či bolí, lebo ja chcem byť pekná!
Ocino a ujo doktor sa na to zasmiali a prestali sa báť.
– Bravó, Larinka, všetka česť. Som na teba hrdý. Aj máš byť pekná!
Vtedy k môjmu lôžku, odsotiac zľahka Laru, pristúpil aj Dario:
– Dedo, som ti už povedal, že už viac nenosím plienky?
– Je to možné, Dario?
– Áno, dedo. Teraz nosím gate ako všetci dospelí muži!
– Blahoželám, Dario, veď aj na tebe vidieť, že si už veľký chalan.
Keďže v izbe, v ktorej som ležal, jednému pacientovi začalo byť zle, službukonajúca sestra všetkých návštevníkov poprosila o prepáčenie a poprosila ich, aby vyšli von. Rozlúčil som sa s dcérou a zaťom a Dario odchádzajúc zvolal:
– Dedo, rýchlo ozdrav, – a Lara na to doložila, – aby si mohol prísť na moje narodeniny.
Z toho, čo sa udialo potom, pamätám si iba to, že mi sestra znovu dala infúziu. Prebudil som sa, keď podávali večeru. Nebol som hladný práve tak, ako nie som už dva-tri dni. Bolesť som už necítil, ale som mal dáky pocit, akoby som sa vznášal vo vzduchu. Pýtal som sa sám seba, či je to od šťastia, alebo od niečoho iného.
Keď po určitom čase prišiel službukonajúci lekár, aby ma prezrel, ticho, aby som ja nepočul, pošepol sestre:
– Sotvaže sa dedo dočká rána.
Predsa, nie som si istý, či som to dobre počul… Kým toto píšem, ešte nesvitá.