Úprimné vyznanie – začiatok našej modernej poézie

KULTÚRA

Vlani 31. decembra uplynulo dvesto rokov od smrti Juraja Ribaya. O rok bude 260 rokov od narodenia tohto významného slovenského osvietenského dejateľa, literáta, publicistu, jazykovedca, bibliografa, etnografa, ľudovýchovného pracovníka a organizátora vedeckého života a výskumu, zároveň evanjelického kňaza. Už vo februári Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov v spolupráci s Filozofickou fakultou v Novom Sade usporiada medzinárodnú vedeckú konferenciu venovanú nášmu významnému slavistovi. Na pôde ÚKVS sa 4. januára 2013 uskutočnil literárny večierok, na ktorom o Ribayovi hovoril Víťazoslav Hronec, redaktor knižných vydaní Slovenského vydavateľského centra. Docent Jaromír Linda z Prahy, toho času pôsobiaci na Filologickej fakulte v Belehrade, sa zmienil o tom, ako vznikla Ribayova báseň Upřimné myšlení při harmonice u pána Rennera v Praze 25. října 1782. V rámci programu večierka bola aj premiéra rovnomennej čerstvej bibliofílie Juraja Ribaya (obsahuje i slovenskú verziu básne – Úprimné vyznanie pri harmonike u pána Rennera v Prahe 25. októbra 1782, v preklade Ľubomíra Feldeka). Vydalo ju SVC.

Víťazoslav Hronec sa zmienil predovšetkým o básnickom aspekte tvorby Juraja Ribaya:

– Juraj Ribay zomrel v dnešnom Savinom Sele (vtedy to bola Torža) ako evanjelický farár kážuci po nemecky. Do Torže prišiel 6. decembra v roku 1798, takže údaj v mojej Chrestomatii slovenskej vojvodinskej poézie, kde sa uvádza, že tam prišiel roku 1799, je nepresný. Doštudoval v Jene a roku 1782, keď sa odtiaľ vracal domov, pobudol v Prahe. /…/ Mal nejakú harmoniku, ktorú odniesol opraviť nejakému pánovi Rennerovi. Vtedy načrtol do svojho notesu báseň, o ktorej sa 160 rokov nevedelo, že existuje. Keď som začal zostavovať knihu Poézia vojvodinských Slovákov, v roku 1972, odišiel som do Szécsényiho knižnice v Budapešti; vedel som, že Ribay písal básne, mňa však zaujímala predovšetkým Rohoňova antológia z Ribayovej pozostalosti, ktorú mi tam aj oxeroxovali. Prečítal som všetky verše, ktoré napísal Ribay, poprezeral som všetky hŕby jeho slovníkov v rukopise; na ich margá si písal štvorveršia, ale žiadnu vynikajúcu báseň, ktorú by som mohol zaradiť do antológie, som tam nenašiel. Všetko to boli klapancie, veršovačky, ktoré nemali nijakú literárnu hodnotu. Až som konečne naďabil na malý notes a v ňom, okrem iného, na básničku Upřimné myšlení… Keď som ju prečítal, zostal som z toho zarazený, lebo to bola moderná báseň. Povšimol som si, že je jasne pod vplyvom barokovej poézie. Čo v nej bolo také zvláštne? To, že sa zjavujú tie zvláštne emócie známe z barokovej poézie – láska, nenávisť a súcit – ale autor v tejto básni nevysúva sám seba do popredia, nezjavuje sa ako lyrický subjekt. Podnes si myslím, že to je báseň, ktorá môže byť vo funkcii modernej básne a kdesi som aj napísal, že sa nám nič lepšie ani nemohlo stať na začiatku našej poézie, ako takáto báseň.

Pravdaže, nebolo mi jasné, ako mohol niekto napísať takú báseň, ak vôbec nebol básnikom. Až kedysi roku 2001 som našiel údaj, že sto rokov po Ribayovi v Torži pôsobil ako evanjelický kňaz znovu jeden Slovák, volal sa Gustáv Adolf Famler (narodil sa roku 1851). Napísal po nemecky Dejiny evanjelickej cirkve v Torži. Knižku som našiel v Matici srbskej a zistil som, že v jednej kapitole hovorí o Jurajovi Ribayovi. V jednej-dvoch vetách spomína, že „to bol prudký vášnivý chlap, ktorý sa so všetkými ľuďmi okolo seba prel, stále viedol vojny a ťaženia so všetkými ľuďmi, s ktorými sa poznal“. Tak mi došlo, že taký tvrdý 28-ročný chlap mohol napísať aj jednu takú báseň. Stále mi však nebolo všetko jasné. Až keď som začiatkom tohto storočia začal čítať básne z nášho mládežníckeho časopisu Vzlet (chystajúc antológiu básní uverejnených v tamojšej rubrike Rozlety), zistil som, že ozaj je možné, že niektorí chlapci a dievčatá, ktorí sa nikdy nestali básnikmi, napísali veľmi slušné, ba vynikajúce básne. Teda áno, je možné, že niekto, kto sa nestal básnikom, môže v mladosti, v jednom okamihu, v nejakých zvláštnych okolnostiach, napísať či načrtnúť dobrú báseň. Táto Ribayova báseň stojí na začiatku našej poézie.

Bibliofília Úprimné vyznanie… je hádam jediná kniha, ktorá Ribayovi vyšla za posledných sto rokov, okrem jeho korešpondencie s Dobrovským, ktorá vyšla v Prahe roku 1913. Pravdaže, bolo by treba vydať i jeho obrovský slovník, z ktorého chybuje, zdá sa mi, prvý hárok…

Docent Jaromír Linda sa sústredil na súvislosti okolo vzniku básne, respektíve hovoril o podnetoch na jej vznik a o mechanikovi Rennerovi:

– V básni, presnejšie v poznámke pod čiarou, ako správny vedec, Ribay uvádza: „Renner, najväčší mechanikus v Prahe, on harmoniku pri verejnom nahliadnutí len zbežne prezrel a vlastným úsilím a na vlastné náklady ju v krátkom čase vyhotovil, vylepšil a takmer znova vynašiel.“ Ribay totiž bol v istý októbrový deň svedkom dákeho verejného divadla. Bol pritom aj pán Renner a videl tam hercov, ako hrajú na dáku harmoniku. Preto, že bol bystrá hlava a sa zaujímal o techniku, mechaniku a iné veci, odišiel domov a nielenže urobil kópiu harmoniky, akú videl, ale ju aj vylepšil. Ako ju vylepšil, netrúfam si povedať, je však zaujímavé, že v pražských novinách z konca 19. storočia sa reklamuje harmonika značky Renner. Antonín Renner bol profesorom na istom gymnáziu v Prahe, učil predovšetkým matematiku. Sedel však prevažne vo svojej dielni a neustále niečo vyrábal. Vieme, že sa narodil v tom istom roku ako Ribay, nuž ako vrstovníci zrejme chodili spolu aj na pivo a môžbyť pri jednej z takých príležitostí vznikla táto báseň.

Juraj Bartoš