Pokojné ruky petrovského holiča Benku

Holiči sú vám svetoznámi ľudia. O nich začiatkom 20. storočia hovoril aj anglický matematik a filozof Bertrand Russell, keď objasňoval paradox E množiny, a to takto: Dedinský holič vyhlásil, že neholí tých mužov, ktorí sa holia sami, ale holí všetkých mužov, ktorí sa sami neholia. Kto holí holiča? Keby sa holič holil sám, na základe prvého vyhlásenia sa nemôže holiť. Ak by sa holič neholil, tak sa musí holiť sám na základe druhého vyhlásenia. Je to teda spor.

Dosť dávno sme chodili na hodiny matematiky. Už si ani nespomíname, čo to E množina je. Ale si kladieme podobnú otázku: koho holí holič v Petrovci? Holí vôbec niekoho…? Takmer dennodenne prejdeme autom vedľa Benkovho míheľa v Petrovci. Jedného dňa, ako sme tak, pravdupovediac, trošku rýchlejšie šoférovali petrovskou Novosadskou ulicou, hoci by sme nemali, ale uponáhľaná doba nám tak rozkázala, na um nám prišla už spomínaná otázka, či holičský majster Benka má dosť zákazníkov. Či ho vyučené remeslo, a k tomu zdedené po otcovi, uživí. Veď je toľko reklám na žiletky a peny na holenie a po holení v médiách. No neúrekom…

– Kedysi nás, holičov, v Petrovci bolo trinásť a všetci sme mali robotu, – vraví Samuel Benka, majster na hladkú mužskú tvár, vystrihané fúzy a  vlasy, ktorého sme zastihli v dielni, kde čakal na zákazníka, a pritom mu vyhúdala hudba z Rádia Petrovec, – a dnes sme iba dvaja. Také sú časy, čo už. Muži sa už častejšie sami doma holia ručne alebo strojčekom. Ale remeslo ma ešte stále uživí – aj napriek tým nešťastným daniam…

Benkova dielňa má už 61 rokov – je o rok mladšia od nášho spolubesedníka. Otvoril ju ešte jeho otec, a ako to už býva, ako malé chlapča sa obšmietal okolo holiaceho a strihajúceho otca a nie div, že sa aj z neho stal holič. Dvojročnú učňovskú školu si ukončil v roku 1968 v Subotici a v Petrovci. Do Subotice musel chodiť za odbornými predmetmi.

Majster Benka nezobral do rúk britvu hneď po ukončení školy. Najprv pracoval v miestnom poľnohospodárskom družstve a až neskoršie začal holiť a strihať spolu s otcom. Veru aj novinky hneď uviedol.

– Otec, odo dnes už nebudeme robiť za obilie, ale za peniaze, povedal som jedného dňa otcovi, – takto nám rozpráva náš spoločník pri dobrej káve a my sa pozeráme naň udivene.

– A nerobili ste vždy za peniaze?

– Ale kdežeby, – odpovedá majster, – kedysi sa holenie a strihanie platilo v naturáliách – 100 kíl pšenice alebo kukurice za ročné holenie a strihanie. A ja som povedal otcovi, že my nepotrebujeme obilie, veď ho doma máme. Tak sme aj zákazníkov začali učiť novým móresom. Sprvu  krčili nosom, ale rýchlo si zvykli, že aj holiči sú remeselníci, a nie občania druhého radu.

Modernizácia bola vidná aj v druhých plánoch. Britvu sčasti vystriedal strojček, ale nie v úplnosti. Aj tá zostala verná domáca v dielni, len pozmenila výzor. Ostrý nožík britvy vystriedala žiletka v jej kostre. A strojček, jaj, ten nemecký strojček…

– Rozpoviem vám jednu príhodu so strojčekom na holenie, ktorý vyrobila známa nemecká firma, – pán majster drží v ruke strojček, roky ba desaťročia na ňom vidno. – Pred niekoľkými rokmi sa mi pokazil. Zodrala sa jedna drobná súčiastka a miestny tokár mi to nemohol zhotoviť. Tak som napísal list do podniku, do Nemecka, ktorý je veľkým výrobcom týchto strojčekov. List som písal po slovensky a sused, ktorý pracoval v Nemecku, ho preložil do nemčiny. Poslal som list, v ktorom som pekne krásne poprosil, či by nemohli poslať konkrétnu súčiastku do vtedajšej Juhoslávie. „Zaplatím dobierkou pri dodaní súčiastky,“ písalo okrem iného v liste.

O dva týždne prišiel za majstrom Benkom poštár s informáciou, že si treba vyzdvihnúť balík na poštu. – Balík? – pomyslel si Samuel Benka, ale už šiel na poštu.

– Prekvapene som na pošte povedal, že som si prišiel po balík, ale že vôbec neviem, kto mi ho posiela. Až keď mi povedali, že zásielka prišla z Nemecka, kleplo mi: prišla mi súčiastka do strojčeka. Koľko mám platiť poštovné a súčiastku? – opýtal som sa. Na moje veľké prekvapenie povedali mi, že iba poštovné treba zaplatiť, súčiastka prišla grátis.

Aj my sme oči vytreštili. Ako to?

– No, pekne – krásne gesto mi preukázala nemecká firma. Až keď mi sused, lebo ja neovládam nemčinu, prečítal znenie listu z Nemecka, pochopil som, že mi vlastne darovali až päť rezervných súčiastok a ešte ďalšiu, a to len kvôli tomu, že sa potešili, že aspoň niekto na tomto svete ešte stále používa strojček, ktorého výroba už dávno zastala.

Žiletky, strojček na holenie a strihanie a nožničky. S tými nástrojmi narába majster Benka, keď si muži zmyslia, že chcú byť upravení a pekní. Nesmieme zabudnúť ruky. Tie sú veľmi dôležité pri jeho pracovných úkonoch. Hlavne musia byť pokojné – aby náhodou neprišlo… no viete, ku krvipreliatiu. Ale pri rozhovore s ním veru sme si veľmi dobre všímali aj ruky. Verte nám na slovo: vôbec sa netriasli.

Pán majster holičských vied potajomky, ale niekedy aj nahlas dúfa, že aspoň jedno zo štyroch vnúčat, podobne ako on kedysi, vdýchne novinky tomuto salónu pre mužov. Ale povedal nám aj to, že ak sa náhodou všetkým budú ruky triasť, nenahnevá sa… Veď ich vôľu a šťastie má nadovšetko…

V. Dorčová-Valtnerová