NAMIESTO POZNÁMKY
Komu niet rady, niet mu ani pomoci. Kým sa v európskych vyvinutých štátoch takmer do bodky snažia naplniť úsilie o čím lepšie využívanie obnoviteľných energetických zdrojov, u nás desaťtisíce hektárov rastlinnej biomasy každoročne odchádzajú do dymu a neba. Horia, stále horia: polia po zbere úrody, tráva pri okrajoch ciest, záhradné zvyšky neďaleko domácností. Prírodu máme, aj si ju štedro rozdávame.
Žiaľ – len teraz a našťastie, že predsa, sa konečne javia aj iné snahy a praktiky. O možnostiach lepšieho využívania a exportu biomasy sa nerozpráva len na tematických paneloch a veľtrhoch, ale sa čosi začalo hýbať i mimo nich. Tak sa v prvých septembrových dňoch pokrajinská tajomníčka pre energetiku a minerálne suroviny Nataša Pavićevićová Bajićová stretla s riaditeľmi viac než desať tunajších fabrík peliet a brikiet, aby s nimi zvážila možnosti exportu týchto produktov do Európskej únie. Spolu kvitovali, že ide o veľký potenciál, ktorý by o niekoľko rokov mohol umožniť až 50-percentné krytie tepelných potrieb Vojvodiny.
Aby sa to, ako aj vývoz do cudziny, dosiahlo, musia sa nielen definovať kapacity, ale treba viac dbať i na kvalitu, zdolať prekážky týkajúce sa samotného exportu. Už zo vstupných prezenčných prejavov riaditeľov spomenutých prevádzok bolo totiž jasné, že chuť ísť na zahraničný trh majú, no rovnicou s viacerými neznámymi je spôsob, ako to zdolajú. Posmeľujúcou okolnosťou vo všetkom je aspoň snaha o častejšie stretanie sa zainteresovaných o výmenu skúseností, úsilie o zabezpečenie potrebných prostriedkov, o otvorenie trhu a odstránenie systémových prekážok.
Príklady môžu veľa znamenať, tak samotným aktérom v energetike, ako aj bežným poľnohospodárom. Môžu koniec-koncov byť aj natoľko potrebnou vodou na hasenie zbytočných ohňov, ktorými ničíme tie obmedzené množstvá obnoviteľnej energie, ktoré máme, pritom riadne zamorujúc beztak (z)ruinovanú prírodu vôkol nás.
O. Filip