Kovačickí ochotníci – divadelní rozkošníci

Opona za tohtoročným Divadelným vavrínom len nedávno spadla. No aktivisti v kovačickej kultúre už začali s prácami na písaní textov do monografie Sto rokov divadla. Kovačičania majú nádej, že pri príležitosti vzácneho jubilea dostanú aj organizáciu prehliadky ochotníckych divadiel.

Prvé divadelné predstavenie v slovenskom jazyku sa v sídle banátskych Slovákov hralo v roku 1914. Prach z divadelných dokumentov stiera aj Ján Jonáš. Na starosti má okrem iného zbieranie štatistických údajov o všetkých predstaveniach.

V sedemdesiatych rokoch Ján Jonáš pracoval v Dome kultúry 3. októbra. Bol pravou rukou kultúrnemu dirigentovi Jánovi Čechovi. Osada insity v tom období začala prekvitať aj v divadle. Neraz sa stávalo, že do ochotníckeho, menovite aj divadelného života v Kovačici boli zapojené celé rodiny. Nebolo inak ani v rodine Jonášovej. Otec Ján spieval v speváckej skupine Folklórneho súboru V šírom poli hruška. Spolubesedník a jeho syn Ján spolu s mladším bratom Pavlom a sestrou Máriou sa venovali divadlu.

 Pán Jonáš, divadlo sa v Kovačici hralo aj pred povestným rokom 1914? Hollého Kuba hrali tamojší ochotníci najčastejšie…

– Podľa zistených údajov slovenskí žiaci hrali divadlo v maďarskom jazyku presne polstoročie skôr, už v roku 1864. Prvé divadelné predstavenie –  Kubo sa hralo 22. apríla 1914. To isté predstavenie bolo na kovačickom javisku ešte dvakrát. Premiéru Kuba 9. marca 1969 pripravil Ženský spolok. V roku 1976 Kovačica zabodovala s rovnomenným muzikálom. Na scéne bolo viac ako štyridsať ochotníkov: divadelníkov, spevákov, tanečníkov, hudobníkov. Mali sme nielen profesionálneho režiséra Mihajla Vasiljevića, ale aj odborného scénografa a maskérku. O tomto muzikáli sa starší spoluobčania dodnes kladne zmieňujú.

 Desaťročie po prvom divadelnom predstavení v slovenčine prišla na rad aj prvá opereta v slovenskom jazyku. Charakteristické je, že Kovačičania k tomu hrali divadlá v rôznych združeniach, spolkoch, v školách… 

– Tesne po 1. svetovej vojne, v roku 1919, hrali sa dve divadelné hry. Premiéra operety Pekná nová maľovaná kolíska bola 31. októbra 1925. Zo zatiaľ urobených výskumov vyplýva, že Kultúrno-osvetový spolok Pokrok predviedol prvé divadlo Drotár 18. februára 1928. Ženský spolok debutoval s Pytačkami 11. apríla 1929. Hasičský spolok zase s Kaprom a Novým Šalamúnom na Štefana 1932. Mládežníci svoju premiéru mali 10. apríla 1944. Zahrali Ej, horičku zelenú. Dom kultúry sa ako organizátor divadla spomína už roku 1958 s Mozoľovcami. Pracovníci Jednoty zohrali dve kratšie predstavenia 18. mája 1963. V tom istom roku pri príležitosti Kovačického októbra – štvrtého októbra, debutovali aj študenti s Novou sociálnou ustanovizňou. Ekonomická škola debutovala iba mesiac a pol nato Medveďom 20. novembra. Spolu s gymnáziom ekonomická škola vystúpila s divadelnou hrou Včera poobede 28. marca 1969. V tom istom roku odštartoval Dom kultúry so scénickými predstaveniami, ktorých kvalita z roka na rok stúpala. Prvé predstavenie bolo síce skromnejšie od ďalších, čoraz úspešnejších – Medveď a pytačky sa prvýkrát hralo 28. novembra 1969. Mládežníčka scéna kovačického divadla VHV debutovala 17. januára 1981. Režisérom bol Tomáš Hriešik-Máško. Netreba zabúdať pri tejto príležitosti aj divadlá, ktoré hrali najmladší – školáci so ZŠ Mladých pokolení. Divadlá organizovali inak v tridsiatych rokoch aj futbalisti.

 V ktorých prostrediach mimo Kovačice hrali ochotníci na doskách život znamenajúcich od šesťdesiatych rokov minulého storočia?

– Mládežníci so Ženským zákonom hosťovali v Kysáči v roku 1961. Už spomínané predvedenie Medveď a pytačky sa hralo aj v Padine, Aradáči a Jánošíku. Okrem v Starej Pazove, Vojlovici, Padine sme Nášho pána ministra zohrali aj 11. októbra 1970 v Báčskom Petrovci na prvej divadelnej prehliadke. Deväť dní potom sme prvý raz boli na zahraničnej scéne. Vystúpili sme na Scénickej žatve v Martine.

 Ochotníci z osady insity vystúpili aj na prvej divadelnej prehliadke ochotníkov Srbska v Malom Crnići. Z roka na rok sa FEDRAS potom stával prestížnou divadelnou súťažou a Kovačičania vystupovali v Stigu niekoľkokrát…

– Ženba bola prvou divadelnou réžiou Mihajla Vasiljevića, na FEDRAS sme zvíťazili. Do Malého Crnića sme sa dostali aj o dva roky neskoršie. V roku 1973 sme boli aj v Boľovciach a Prizrene. Medzi 15 vystúpeniami s Klbkom o rok neskoršie sme sa prvý raz dostali do Bieleho Blata. Prvýkrát naše divadlo nakrúcala aj TV Nový Sad. Prvý raz sme boli aj na pokrajinskej divadelnej prehliadke v Kikinde. O rok neskoršie sme s Klbkom a vôbec s niektorým divadlom boli prvýkrát aj v Erdevíku.

 O rok neskoršie sa Kovačica dostáva aj na republikovú divadelnú prehliadku…

– V Kule sme boli roku 1975 s predstavením Kým kohút nezaspieva, predtým ešte raz na pokrajinskej súťaži v Kikinde. Z nových javísk sa nám podarilo dostať aj do Alibunára. V Kubovi o rok neskôr scénograf  Mileta Leskovac využil pre scénografiu divadla aj motívy z malieb Martina Jonáša. Ocenili to aj na Brankovom kole 4. septembra 1976 v Sriemskych Karlovciach. V novembri sme z nových dejísk hrali aj v Hložanoch.

 K míľnikom kovačického divadla patria aj roky z konca sedemdesiatych. Prečo?

– S Horou sme kade-tade vystúpili až dvadsaťkrát. Druhý raz sme nastúpili v Československu. Hrali sme koncom augusta v Tisovci, Hriňovej, Detve a Kriváni. Dostali sme sa i na BAPS do Belej Crkvy a debutovali sme aj v Pivnici. Rok neskôr s Metelicou prvýkrát vystupujeme aj v Iloku. Dostali sme sa i na prehliadku profesionálnych divadiel do Pančeva, kde sme vystupovali mimo konkurencie. Znovu sa dostávame aj na kikindské javisko. So Závejmi roku 1979 na pokrajinskú ochotnícku prehliadku cestujeme znovu, ale nie na sever Banátu, lež do Starej Pazovy. Tretíkrát vandrujeme na FEDRAS a na BAPS-e vystupujeme okrem v Belej Crkve aj v Kovine. Rok potom s Kvadratúrou kruhu naši herci debutovali aj na hajdušickej a kysáčskej scéne.

 S režisérom Ľuboslavom Majerom a predstavením Satiry „vyhrávate všetko, čo sa vyhrať môže“…   

–V Kovačici a dvakrát v Starej Pazove stáli naši herci na najvyššom stupienku, kým v Kule získali „bronz“. Prvýkrát a mimoriadne úspešne zahrali aj na celojuhoslovanskej prehliadke v Trebinji a dva večery zaradom vystupovali aj na MOT v Skopje. O rok neskoršie s Hriechom boli aj v Báčskej Palanke, s Hrobom lásky v 1983 na zväzovej súťaži ochotníkov vo Valjeve hrali ako hostia.

 Žiarivým príkladom sú i Prípady Jelisavety B. z roku 1984…

– Rekordných dvadsaťdva vystúpení mali Prípady Jelisavety B. Šesťkrát bolo predstavenie v Kovačici. Na rôznych dôležitých amatérskych divadelných prehliadkach boli kovačickí herci a Máško ako režisér v Starej Pazove, Novom Bečeji, Báčskom Petrovci, dvakrát Pančeve, prvýkrát v Belehrade a v Novom Sade, Knjaževci, Trebinji, Belej Crkve, Kysáči, Mostare, Ruskom Kerestúre a Splite.

 Do ktorého roku ste zatiaľ spracovali údaje?

– Po rok 1985, keď herci hrali Kameň pod hlavou. Aj po tomto roku však bolo výborných režisérov, hercov a predstavení. Pri každom novom výskume zistím i dačo nezvyčajné z divadelného života Kovačice. Preto sa i na prieskum rokov po už spomínanom nesmierne teším.

                                                Za rozhovor ďakuje: Ján Špringeľ