Slovesá v pesničkách

V Ľube, rovnako ako i v Binguli, sú vysunuté oddelenia Základnej školy Savu Šumanovića v Erdevíku. Na hodinách slovenčiny v Ľube sedeli štvrtáčky Boženka Čuhová a Viktória Síčová, lebo ostatní spolužiaci boli v škole v prírode. Profesorka Ružena Ďuríková nám povedala, že na hodiny slovenčiny s prvkami národnej kultúry v Ľube chodia šiesti žiaci nižších ročníkov, okrem prvákov, ktorých tohto roku nemajú.

– Je tu nízka natalita, a mienka niektorých rodičov je, že netreba svoje deti obťažovať aj hodinami slovenčiny. I keď sa usilujem slovenčinu vyučovať zábavným a zaujímavým spôsobom, žiakov je málo, – hovorí profesorka a žiačka Boženka dosviedča: – Naposledy sme sa učili o slovesách a spievali pesničky o nich, tiež piesne o podstatných a prídavných menách.

– Keď sú tu všetci žiaci, vtedy sa aj hráme hry Líška, líška, Húsky moje. Tancujeme a spievame slovenské ľudové piesne Sedemdesiat sukieň mala, Anička dušička, Prší, prší. Robili sme divadielka, naposledy to bolo O dedkovi a repe, – dopĺňajú sa navzájom učiteľka a žiačky. Spomínajú žiacke programy, nielen v Ľube, ale aj v Erdevíku. Najmä z príležitosti Vianoc a Veľkej noci učiteľka Ďuríková na programoch zoskupí všetky deti, ktoré sa učia slovenčinu v Erdevíku, Binguli a Ľube. Vystúpia aj tanečné skupiny Zvončeky mladšie a staršie, ktoré nacvičuje v Erdevíku, s recitáciami a piesňami sa do programov pripoja i iné kolegyne. A má to svoj ohlas.

Boženka hovorí, že sa doma rozprávajú po slovensky, ale v škole má iba tri, štyri priateľky, s ktorými sa rozpráva po slovensky, lebo ostatní nevedia. Viktória zasa vraví, že sa doma rozprávajú po srbsky a po slovensky sa učí iba na hodinách v škole. Učiteľka na dôvažok uvádza skôr smutný než zaujímavý údaj, že je v Ľube niekoľko rodín, kde sú obaja rodičia Slováci a s deťmi komunikujú iba po srbsky. Ako dôvod uvádzajú, že si tak zvykli, alebo preto, aby deťom bolo ľahšie v škole. Pritom rodičia dobre ovládajú slovenčinu. V starších generáciách mala žiačky sestry, ktoré vedeli po slovensky, boli Slovenky, na hodine slovenčiny sa rozprávali po slovensky, ale medzi sebou komunikovali po srbsky, lebo tak boli zvyknuté. V Ľube sa to už čoraz viac vyskytuje, rodiny sa navštevujú a navzájom hovoria po srbsky. Na rok pravdepodobne bude jedna prváčka a je otázne, či sa bude učiť slovenčinu…

– Do školy v Ľube deti chodia od prvého po štvrtý ročník. Vyučovanie je v srbčine a triedy sú kombinované, prváci a tretiaci spolu, ako i druháci a štvrtáci. Raz v týždni sú dve hodiny slovenčiny. Keďže sú v piatok a sú to posledné hodiny, aby im bolo zaujímavé, a aby radi chodili, snažíme sa aj tancovať, spievať, hrať, chodiť von. Už sa všetci veľmi tešíme, že 23. mája pôjdeme na Slovensko, do školy v prírode, do Demänovskej doliny, čo je dohodnuté na Aktíve riaditeľov slovenských škôl. Pôjde 20 žiakov z Erdevíka, a to je presne toľko, koľko ich máme na hodinách slovenčiny v nižších ročníkoch. V Erdevíku je 14, v Ľube 6 žiakov a v Binguli sú 3 žiaci, ktorí aktívne chodia na hodiny slovenčiny. V Binguli sa síce niektorí pridali neskoršie, ale čo sa týka Slovenska, ohraničíme sa na tých, čo od začiatku chodili. Čo sa týka slovenčiny, iste im tento zájazd veľmi prospeje a možno aj niektorých rodičov podnieti a motivuje, aby deti zapísali na hodiny slovenčiny, – hovorí R. Ďuríková.

– Žiaci z Ľuby od piateho ročníka po ôsmy ročník cestujú do školy v Erdevíku, kde majú možnosť pokračovať aj vo vyučovaní slovenčiny ako materinského jazyka. K tým deťom, čo sa v Erdevíku učili všetko po slovensky, sa môžu pripojiť deti z Ľuby a Bingule, ale sa, žiaľ, nepripájajú všetci. Pokračujú hlavne tí žiaci, ktorí majú dobré základy v znalosti slovenčiny. Najmä dievčatá chcú pokračovať v učení slovenčiny, kým chlapcov to nebaví. Mienim, že keby bola podpora rodičov, predsa by sa viac detí rozhodlo pre hodiny slovenského jazyka. Rozprávala som sa s rodičmi vlani, aj predvlani, aj skôr, ale sú tej mienky, že im je to nie potrebné, že je slovenčina ťažká… Pritom v Erdevíku žiaci musia čakať, kým všetci skončia vyučovanie, lebo sa autobus vracia do Ľuby o 13. hodine. Kým sú tí, čo navštevujú hodiny slovenčiny, na školskej hodine, ostatní čakajú v parku alebo inde, – hovorí profesorka slovenčiny.

Nanucuje sa záver, že by im bolo osožnejšie ten čas stráviť na hodine slovenčiny, avšak Ďuríková hovorí, že nič nemožno na silu. – Možno ich iba motivovať, tak ako sa i snažím, aby hodiny boli pekné, zaujímavé a aby sem radi chodili. Veľa žiakov som získala tým spôsobom, že videli na programoch, že sa tu niečo pekné deje. Alebo tak, že som ich zavolala na hodiny slovenčiny a zapáčilo sa im.

Boženka je jednou zo zopár takých žiakov, ktorých rodičia nezapísali na výučby slovenčinu, ale sami prišli. V skupinke v Ľube je iba jeden chlapec. Učiteľka všetkých chváli, že sú veľmi aktívni, vedia pekne čítať, písať, hrať divadlo, tancovať a spievajúúúúú… vraj ako sláviky.

                                                                                                                            Elena Šranková