Maľujem vďaka podpore a pochopeniu mojej rodiny

Dlhé roky, aj desaťročia synonymom pre výtvarníctvo a tisícky petrovských domčekov a zákutí je práve slovenský vojvodinský maliar Ivan Križan, ktorý sa v týchto dňoch dožíva svojej životnej sedemdesiatky. Pri tejto príležitosti – v snahe našim čitateľom preniesť aspoň štipku jeho životnej púte a skúseností – sme si s ním pohovorili.

Pán Križan, pochádzate z učiteľskej rodiny a azda aj to predurčilo vašu životnú a pracovnú náplň?

– Áno, dá sa aj tak povedať. Môj otec bol profesorom telesnej výchovy a aj ja som vyštudoval telovýchovu v Belehrade. Od mladi som rád športoval a menej je známe, že som bol aj mládežníckym štátnym reprezentantom v ľahkej atletike a najlepšie výsledky som dosahoval v skoku do diaľky. V Belehrade som si študentský život užil naplno, a tu som sa zoznámil aj s maľbami svetoznámych maliarov, ktoré len ešte viac podnietili moje maliarske vlohy. V Petrovci som sa ako telocvikár najprv zamestnal v škole pre kvalifikovaných robotníkov, keď to skrachovalo, zamestnal som sa v Ravnom Sele, lebo v Petrovci pre mňa nebolo miesta. Vedľa zamestnania som ukončil aj štúdium výtvarníctva na Vyššej pedagogickej škole v Novom Sade, a to mi umožnilo vrátiť sa do petrovskej základnej školy, kde som potom strávil celý svoj pracovný vek. Spolovice s hodinami telesnej výchovy a spolovice vo výtvarnej kultúre, čo pre mňa bolo ideálne. S kolegom výtvarníkom Milanom Verešom sme si dobre rozumeli a dobre sme spolupracovali, účinkovali v početných podujatiach, v Makovičke, v exlibrisových výstavách, so žiakmi sme spoločne namaľovali veľký obraz pri príležitosti 250. výročia príchodu Slovákov do Petrovca…

Známy ste najmä svojimi krajinkami a na obrazoch ste zachovali patinu zašlých čias rodnej osady. Čo vás inšpiruje pri maľovaní?

– Vždy sa mi páčili starodávne domy. Vidím v tom niekdajšiu úprimnosť našich predkov. Mnohí mi hovoria, že tie domy sú malé a chudobné, ale v tom vidím nejakú ľudskú spätosť s rovinou a pretrvávanie. Najviac sa mi pozdávali domčeky so starodávnymi oknami, sýpkami, omaľovanými do biela alebo do modra, často ešte aj pod trstinou. Rada kreslievam aj v prírode. Často som odišiel aj do poľa a maľoval krajinky, vinice, chatky, polia. Najčastejšie sú objekty na obrazoch zachytené z nízkej perspektívy, z mojej malej kresliarskej stoličky. Maľoval som aj vďaka pochopeniu a podpore mojej manželky Anny, neskoršie aj syna Ivana. Ľuďom sa tieto obrazy páčili a chceli ich mať aj vo svojich príbytkoch. Doteraz som nakreslil zo 2 000 obrazov, olejomalieb, ale sú aj akvarely, pastely, gvaše. Nejakým spôsobom som na svojich obrazoch pracoval punktičkársky. V najtvorivejšom období sa mi darilo namaľovať aj 200 obrazov do roka.

Dožili ste aj to, čo je pre jedného maliara asi najhoršie: kataraktu očí. Ako ste sa vyrovnali s touto chorobou?

– Pred časom som operoval oko, ale mojim chirurgom som nikdy nepovedal, že som maliar; že k optike treba dobre vidieť hĺbku a pre maľovanie treba dve oči. Jedno oko ešte nemám celkom v poriadku, ani športovať tenis by som teraz nemohol, netrafil by som loptičku. Namáhal som sa aj pri tvorbe nových obrazov a ku koncu pracovnej doby som mal tieto problémy aj v škole. Prednášať by som vedel aj slepý, ale to je nie to. Kým pedagóg nemá priamy kontakt so žiakovými očami, nieto ani disciplíny, ani nič.

Koho si najviac vážite z našich školených maliarov a ako si prostredie cení prácu jedného umelca?

– Pop je najväčší náš maliar, aj grafik. Vážim si aj sochára Janka Stupavského, v grafike je dobrý aj Čáni, ale lepšie podobizne, portréty predsa robí Pop. Z moderných umelcov sa mi pozdáva práca Agarského, jeho krajinomaľby, potom aj obaja Súdiovci, aj to sa mi pozdáva. Nazdávam sa, že najbližšia k mojej poetike je Galátová-Ćirovićová z Dobanoviec… Keby som pracoval v Nemecku alebo inde v zahraničí, teraz by som určite nežil v podnájme. Začatú stavbu domu nemám vo výhľade ukončiť, roky pribudli, aj starosti a choroba… Tuná ani Zuzka Medveďová kedysi nemohla dobre prejsť, lebo sú v popredí iné hodnoty: sýpky plné kukurice a jutrá.

V roku 2011 ste sa dožili aj monografického vydania knihy vašich obrazov. Čo patrí k vašim nedosnívaným snom?

– Teší ma, že vyšla monografia Ivan Križan a Petrovec, ktorú prichystal môj kamarát Janko Kišgeci a vydala Matica slovenská v Srbsku. Je to určité zadosťučinenie pre mňa, lebo som dlho túžil po niečom takom. Hoci sú na vydaní aj technické nedostatky, predsa kniha ako celok je dobrá. Nedosnívané mi je azda to, že som neurobil viac portrétov. A mohol som. V živote som stretol hodne zlých ľudí, a to ma zastavilo v portrétovaní. Ak portrét robíš so zlou náladou alebo nenávisťou, tak ho neurobíš dobre. To, čo sa ľudia zriedkavo dozvedia, je podklad a úzadie vzniku jednotlivých obrazov.

x x x

Ivanovi Križanovi, svojráznemu výtvarnému kronikárovi rodiska, ktorému sa na svojich obrazoch v najúprimnejšej podobe podarilo zachytiť patinu a pulzovanie života starého Petrovca, nenávratne miznúceho spred očí súčasníkov do budúcnosti, prajeme veľa zdravia a umeleckej tvorivosti v zachytávaní krajiniek, petrovských zákutí a idylických uličiek, ako aj v maľovaní portrétov a medzi nimi aj portrétu jeho malého vnúčika Ivana Fridricha.

                                                                                                                                            Jaroslav Čiep