Dolnozemskí Slováci ťažko znášali vojnové zrážky, a to nielen preto, že sa na tomto priestore krížia cesty mnohých národov, ktorí tu spoločne aj žijú. Prvá svetová vojna o to bola ťažšia. Keď Nemci a Maďari zaútočili na Srbsko v roku 1914, vojvodinským Slovákom, ktorí od pradávna žili (a žijú) v zhode so Srbmi, mobilizácia vojakov bola preto dvojnásobne ťažšia.
Avšak svedectvo zapísané v Národnom kalendári na rok 1925 (Kníhtlačiareň ú. s. v Petrovci) o tom, ako boli trenčianski Slováci počas Veľkej vojny umučení, prezrádza, aké bolo silné puto medzi Slovákmi a Srbmi ako Slovanmi.
„Dňa 28. sept. 1918. rok je krvou zapísaný v histórii nášho a srbského národa. V tento deň vyniesla rakúsko-uhorská soldateska hrozný ortieľ smrti nad trenčianskym 71. slovenským plukom. Bolo to na poludnie, o štvrtej toho istého dňa pluk mal byť zdecimovaný, t. j. každý desiaty vojak zastrelený pre vzburu a neposlušnosť. Slovenský vojak nechcel strieľať na Srbov,“ píše v úvode článku Slovenskí mučedlníci v Kragujevci autor podpísaný ako Š. Článok je o to vzácnejší, lebo dokumentuje celý dej: „Ešte nám je v živej pamäti, že ku koncu rozpadu vojska centrálnych mocností ako každý bežal od vojenskej uniformy. V tomto vynikali najmä vojaci slavianskeho pôvodu, ktorí nemali začo bojovať, ba hanení a kopaní od svojich spupných nepriateľov: Maďarov a Nemcov – ešte aj na bojišti, sami pripravovali rozklad. V takomto čase odvliekli aj našich Trenčanov na bojište, aby vlastnou slavianskou krvou skropili srbskú zem. Prišlo sa do Kragujevca. Trenčania dlhotrvajúcim válčením unavení, vyhladovení, otrhaní našli v Srbsku nie nepriateľa, ale brata, ktorý ich nachoval, zaodial a poprial im oddychu. A Kragujevčania tiež vedeli, komu to všetko dávajú. Z tohoto vyvinulo sa priateľstvo medzi Slovákmi a Srbmi, ktoré bolo krvou spečatené. Trenčania umienili si pomôcť svojim hostiteľom, a to v každom ohľade a za každú cenu. Solúnsky front blížil sa k severu. Tiskali ho Srbi za pomoci vojska Veľkej Dohody. Trenčania sa pozhovárali, že akonáhle budú mať strieľať na Srbov, obrátia front a pridajú sa k týmto. Príležitosť nedala dlho čakať za sebou. Zavznelo komando maďarských oficierov, treba ísť doplniť rady unavenej a znivočenej fronty, aby sa nasýtila krvožížnivá duša nepriateľa Slavianov. Pluk sa nehýbe. Maďarský poručík tasí šabľu na šikovateľa (strážmajstra) Ondreja Baláža a počal ho ňou rúbať. Baláž vytiahne revolver a poručíka zastrelí. Ostatní vojaci pochytali druhých svojich oficierov, poviazali ich a vbehnúc do mesta, oznámili svojim priateľom, čo sa stalo. Medzitým potratili sa v blízkej hore. Prišli dva regimenty honvédov a jeden regiment nemeckého vojska, spravili v hore na našich Trenčanov hájku a polapali ich. Nasledoval súd.“
Nasleduje všetkých 42 mien zastrelených na Šumariciach, ktorých mená sú aj dnes vypísané na pomníku v Kragujevci.
„Keď sa o hroznom súde dopočuli statné Kragujevčanky, išli a na kolenách prosili komandanta o milosť mladých Slovákov – ale všetko darmo! Odsúdení smelo kráčali na popravisko. Baláž, keď mal byť strieľaný, privolal vrahom: ´Draho zaplatíte našu krv, vrahovia!´ Všetkých pochovali do jedného spoločného hrobu, na ktorom boli každý deň čerstvé kvetiny. Kragujevské dámy hroby stále opatrovali, ba i slzami polievali hroby slovenských hrdinov, ktorí položili svoje mladé životy za krajšiu budúcnosť Srbov a Slovákov,“ uzavrel dej z roku 1918 autor Š.
V pokračovaní článku sa hovorí, že po skončení vojny Kragujevčania sami postavili pomník napriek tomu, že Šumadija bola vtedy vyplienená, ožobráčená, vyvraždená a vyrabovaná. Pomník postavili z bieleho, šumadijského mramoru – 4-metrový obelisk, nad ktorým letí bronzový sokol, spoločný symbol Srbov a Slovákov. Napriek tomu, že vláda Československa chcela priložiť ruku k úprave pomníku, Kragujevčania to odmietli s vysvetlením, že chcú ten pomník postaviť sami. Pomník, ohradený mrežou, bol slávnostne odhalený 28. septembra 1924 za prítomnosti kráľa Aleksandra I. Karađorđevića a vtedajšieho prezidenta Československej republiky Dr. Tomáša G. Masaryka, iných hodnostárov, rodiny padlých obetí, delegátov vlády a ostatných návštevníkov zo slovenských osád Vojvodiny. „Statní Šumadijčania veľmi krásne a okázale prijali svojich hostí… Stanica bola ozdobená zástavami a kvietím. Všade nápisy: ´Dobro nam došli!´, ´Nazdar!´… Vladyka Kyril odhalil čierny závoj z pomníka, na čo muzika zahrala hymny obidvoch štátov. Za hovoru miestneho katolíckeho kňaza prileteli aeroplány a krúžiac nad hrobom vo výške 20 – 30 metrov spustili na hrob veniec, pozdrav to z Československa. Hrob bol posypaný zemou z trenčianskej župy, ako rodiska slovenských hrdinov. Po rečiach nasledovalo kladenie vencov na hrob slovenských hérosov. Prvý položil zástupca kráľov gen. Milenković, za ním Šeba veniec prezidenta Masaryka a potom nasledovali druhí. Všetkých bolo 42. Medzi nimi aj veniec tunajšej Slovače, ženského spolku, petrovského reálneho gymnázia.“
Každoročne Mesto Kragujevac v septembri kladie veniec na pomník padlých 40 slovenských a dvoch českých bojovníkov, za prítomnosti predstaviteľov Slovenskej republiky.
Katarína Verešová