Človek, aký sa človekovi ľúbi

29.aug 2014

Človek, aký sa človekovi ľúbi

Frmol ako na každom populistickom zhromaždení. Spod jedného zo stánkov vlaňajšieho Etno dňa v Ľube zaznel veselý džavot. Známe hlasy patrili kysáčskym ženám, ktoré prezentovali svoju tvorivosť. Ľudmila Berediová-Stupavská mávne oproti mne rukou: „Poď, zoznámiš sa so zaujímavým človekom.“ Z tváre mne neznámeho muža v rokoch sálal neskutočný pokoj.

Zaujímavý človek prehovorí príjemným, ako hodváb mäkučkým hlasom. Navyše prekvapujúco peknou – na tunajšie pomery neskutočne čistou – slovenskou rečou. Len chvíľočku po formálnom zoznámení môj nový známy Ondrej Žiak, narodený 16. septembra 1931 v Ľube, rozväzuje batôžtek… Poďme sa, priatelia, rozdeliť o zvyšné omrvinky.

o   O   o

– Bývam tu, na kúsok od nášho slovenského kostola. A rád zájdem aj dnu, neprechádzam len tak povedľa… Tu som ja, Bartoš môj, sám ako vlk. Manželka Marka mi zomrela roku 2011. Tiež bola z Ľuby, rodená Šimovičová. Čo som robil… Sedliačil som. Pred štyrmi rokmi som mal kobylu Amiru, devätnásť rokov ma dobre slúžila. More vinohradov a záhrad som s jej pomocou obrobil. Stihol som robiť aj u mäsiara Pavloviča, aj inde, čokoľvek sa dalo. Žiadnej roboty sa nehanbím; ani v kuchyni sa nestratím. Keď sa robil tento náš kostol a bolo treba variť pre viac ako dvadsať duší, nemal kto, tak som sa prijal.

Trochu zeme som si ponechal, po tri jutrá som daroval dcéram. Marka je vydatá v Binguli, Katka žije v Slovinsku.  Sám som ako vlk, ale netrápte sa; mám priateľov, a aj dcéry ma občas navštívia. A potom vždy voľakto príde, že či mu opravím topánku, či urobím porisko, či môžem nakovať motyku… Môžem. Čas rýchlejšie letí, keď človek nehlivie, keď voľačo robí.

Keď som rástol, pán farár Vereš dochádzali k nám z Iloka. Veľa starých cirkevných pesničiek mi zostalo v pamäti. Ale poznám aj ľudové. Pekné, aj „mastné“. U nás bývali „mačkare“. To sa išlo po zabíjačkách, keď sa „pozaklávalo“. Tí sa poobliekali tak, oní onak a ja som bol hudec, viete? Húdol som na „dvojšorovej“ harmonike a vedel som aj veršovať.

o   O   o

19 35ondrej ziak1Huncútske, nie i vulgárne sú báči Ondrove veršovačky. Má ich, hovorí, habadej. Žartovné i vážne. Keď stavali nový evanjelický kostol, zložil takúto modlitbu:

„Do Tvojich brán vchádzame, do Tvojich svätých najsvätejších, s touto skromnou žiadosťou, aby sme Ťa tu mohli oslavovať mierne, slušne a pobožne, piesňami modlitbami a prosbou. A preto Ťa prosíme, Bože, Otče náš nebeský, dovoľ nám, aby sme boli s Tebou, v Tvojej blízkosti, v Tvojej prítomnosti, a nauč nás, aby sme vedeli báť sa Ťa, aby sme Ťa vedeli milovať, a tak Ťa tu chceme zbožňovať, oslavovať, chváliť a velebiť, a Tvoje sväté meno nech je vždycky s nami, s Tvojím milým synom Ježišom Kristom, Pánom a Spasiteľom a Duchom svätým, naveky požehnaným, amen.“

Dobre, dobre, pán Žiak, neodpustíme si otázku: Aký ste boli žiak?

– Jednu-jedinú štvorku som nemal. Učil som sa poľahky, nielen v škole. Roku 1951 som šiel na vojenčinu, do ženijného práporu. Mali sme v rámci výcviku teóriu streľby do terča. Horizontálna vzdialenosť, horizontálna rovina, línia mierenia, línia streľby, línia dráhy guľky, elevačný uhol, vibračný uhol – všetko som to regrútom nakreslil – bez príručky. Za odmenu mi veliteľ Đuro Četnik dal desať dní dovolenky. Inokedy sme pred plukom mali predviesť ukážkové cvičenie zamínovania terénu. Môjho čatára však náhle „zabolel zub“. Bál sa aktivovať mínu. Hovorím nášmu kapitánovi: „Súdruh kapitán, díva sa na nás dva a pol tisíc vojakov, ja to urobím.“ Poslal ma k veliteľovi pluku. Ten ma už poznal a vraví: „Ondrej, rozhodol si sa zbaviť svojej hlavy…!?“ „Nie, súdruh kapitán, ja to zvládnem.“ Cvičenie sa vydarilo na výbornú a tak som šiel domov na ďalších desať dní.

o   O  o

Zaujímavý človek Ondrej Žiak zrejme bol na správnom mieste, keď delili dobrú pamäť. Je na ňu hrdý, nie aj prehnane pyšný. Len na naliehanie  družiny pod stánkom vychrlil na desiatky vojenských, predovšetkým delostreleckých definícií, ani čo by len včera dovandroval priamo z vojenčiny. Zvedaví sme na to, ako sa mu darili písomky zo slovenčiny v základnej škole.

– Ja som sa po slovensky učil iba v štvrtej triede. Lebo učiteľka Milina Labátová odišla, keď zapálili školu… Zakončil som iba štyri triedy, ale viem jednu peknú slovenskú báseň: „Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš / slovenskosť buduješ, život jej dáš…“

Povedal mu ju vraj pri istej príležitosti režisér Ivan Šenšel, ktorý zavítal s divadelníkmi z Liptovského Hrádku aj do Ľuby. Báči Ondrej, na oplátku, pripravil vítanku, ktorej prednesom poveril dcéru Marku:

„Čo človek cíti v živote i v reči, keď srdcia sú nám plné radosti a očká vesele sa smejú, keď sa brat s bratom stretáva, ako sa radi majú? Aká to radosť veliká! Už sa aj objímajú… Tak aj my, mešťania Ľubej, vítame zo Slovenska našich milých hostí, so srdcom plným bratskej lásky a okom plným radosti. Vítame všetci ve spolek, starí aj mladí, veľkí aj malí, aby ste sa v Ľubej šťastní cítili a veselé chvíle s nami prevádzali.“

Jednoduché slová zo srdca dobrého človeka priamo do sŕdc ľudí s rovnakým srdcom. Ozajstný bumerang úprimnosti. Zaujímavý človek Ondrej Žiak už ako mladý muž bol členom dedinskej správy, asi desať rokov robil predsedu Hasičského spolku v Ľube a bol aj porotcom Obecného súdu v Šíde. Dotkneme sa, pochopiteľne už temer ošemetnej témy.

– Akože by som si na vojnu nespomínal… Báli sme sa aj jedných, aj druhých. Spomínam si, raz poranili dvoch partizánov a museli sme ich s otcom zaviezť na voze na Rohalj baze. Keď sme sa vracali domov, tu už bolo okupantské vojsko. Halt! Že odkiaľ ideme… A koč celý krvavý, len tak troškou trávy prikrytý… Vravím otcovi, vedeli po nemecky, reku, apo, povedzte, že máte syna nemeckého vojaka. Zobrali nás do nejakej chmeľnice a tam, v dákom neveľkom domci už aj zisťovali pomocou rádiovysielačky… Onedlho nám vravia: „Váš syn je na teréne…“ Prežili sme nejak vojnu, prežili. Ale, čo…? Roku 1965 sme s otcom robili v poli: ja oriem, otec opiľujú haluze, ktoré zničil ľadovec. Zadrelo im drevo do ruky a o dva roky zomreli. Taký je život…

o   O   o

Hoci ráno už dávno odcválalo a večer ešte ani zďaleka nebol na obzore, v kútikoch očí zaujímavého tichého úprimného človeka Ondreja Žiaka sa zaleskli dve malé kvapky rosy. Dozrela chvíľa na rozlúčku.

Juraj Bartoš

HLAS ĽUDU
HLAS ĽUDU

NOVINOVO–VYDAVATEĽSKÁ USTANOVIZEŇ HLAS ĽUDU 21 000 Nový Sad, Bulvár oslobodenia 81/V. E-mail: nvu@hl.rs