Na dôchodku na plné obrátky

DOBRÝ VEČER ČRIEPKOVCI, ČO ROBÍTE?

Michal a Zuzana Čriepkovci z Pančeva sú pôvodom z Jánošíka. Zuzana sa ako dievčatko spolu s rodičmi presťahovala do Pančeva, kde odrástla, a potom ako účtovníčka v podniku Ratar odpracovala celý pracovný vek. Michal však rástol v Jánošíku a do Vojlovice prišiel ako 14-ročný chlapec roku 1963. Ubytovaný bol u svojho rodáka v dome oproti Dusíkárne, takže mal príležitosť pozorovať, ako ju stavajú. O Rafinérii vtedy ešte nebolo ani slýchu, z oboch strán cesty stálo stromoradie veľkých morúš a chodníky, ktorými sa na bicykloch chodilo do neďalekého Starčeva. V obchodníctve pracoval 30, a posledných 10 rokov bol zamestnaný v mestskej pekárni. Obaja sú už takmer desať rokov na dôchodku.

– Neverila som starším kolegyniam, ktoré skôr odišli do dôchodku, že majú menej času ako keď pracovali, ale som sa presvedčila, že tomu je skutočne tak, – hovorí Zuzana. – Žijeme v byte v Pančeve, ale značnú časť dňa trávime vo Vojlovici, kde máme dom a záhradu, pestujeme zeleninu a ovocie, chováme svine, kurčatá, sliepky… Už tri roky nám dni spríjemňujú vnúčatá, ktoré sú pre nás veľkým potešením. Okrem toho chodíme do kostola, aktívni sme v Detvane, ja vo výšivkárskej odbočke a Michal v technike, a obaja sme aj vo Výkonnom výbore spolku. So spolkom často aj cestujeme. Pravdaže, máme omnoho viac času aj na stretnutia a kamarátenie s priateľmi. Okrem toho v posledných rokoch som sa hodne venovala maliarstvu a výrobe rôznych suvenírov. Slovom, každý deň máme maximálne vyplnený a nikdy sa nenudíme.

Dom vo Vojlovici si Čriepkovci vystavali v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.

– Stavali sme ho úplne sami. Chceli sme mať miesto, kde odídeme z tohto bytu, lebo medzi štyrmi stenami sme, ako to náš syn zvykne povedať, ako v klietke. Obaja sme rástli v domoch s dvorom a záhradou, ktoré nám po presťahovaní do bytu skutočne chýbali, takže teraz ako dôchodcovia celé leto strávime v dome. Preto zo žartu zvykneme povedať, že ten dom je naša víkendová chata.

– Často sa tam zoskupíme aj s kamarátmi, – nadviaže sa Michal. – Hľa, aj teraz sa chystáme na zabíjačku, ktorú vykonáme za pomoci príbuzných a kamarátov a z ktorej všetci máme radosť. Bez vareného páleného to samozrejme nesmie byť. Keď prvého brava vykvačíme, dáme si prestávku, vypijeme si varené, zohrejeme sa a pokračujeme v práci. Po skončení práce si sadneme k spoločnej večeri. Nakoniec si veru aj zaspievame a to je pekne. Ľudia sa stretnutí na zabíjačke pomaly vzdávajú a radšej zaplatia majstrov. My to tak nechceme robiť, a kýmkoľvek budeme vládať, u Čriepkov budú tradičné zabíjačky. Veríme, že v tom budú pokračovať aj mladí, hoci staršieho syna to veľmi nebaví, aj keď pomôže, ale mladší chce a vie robiť.

Od penzistov často počuť, že im penzia nestačí na všetky potreby. Naši spolubesedníci sa však nesťažujú.

– Musí vystačiť na všetko. A nielenže vystačí, ale trochu pomôžeme aj deťom, – hovorí Michal a Zuzana doloží: – Obaja sme od malička boli zvyknutí dbať na každý dinár, aby z toho, čo máme, aspoň trochu zostalo aj na nadstavbu, čiže na vytváranie nových hodnôt. Nikdy sa nesmelo všetko stroviť iba na holý život. Žili sme hlavne z platov, ktoré neboli veľké, a snažili sme si trochu aj privyrobiť. Ja som piekla torty a koláče na objednávku a vyrábala som aj ozdobné kvietky na torty na predaj. Vďaka takému úspornému správaniu sme si kúpili byt, v čom nám síce trochu pomohli aj starí rodičia, deti sme si vyškolili, pozemok vo Vojlovici kúpili a dom postavili…

S Čriepkovcami sme sa rozlúčili so želaním, aby ich zdravie a optimistická nálada slúžila čím dlhšie.

Vladimír Hudec