Láska znamená aj pomáhať iným

Prvá tohtoročná svadba v Starej Pazove bola zlatá. Oslávili ju 3. januára manželia Magdaléna a Janko Kukučkovci.

Čo znamená žiť 50 rokov s vyvolenou osobou?

– Znamená to mať pekný život, lebo to je niečo najkrajšie, čoho sa môžu dožiť manželia, ktorí manželstvo uzavreli z lásky, – hovorí Magdaléna. Janko k tomu dodá, že to znamená vedieť odpúšťať, robiť kompromisy, mať porozumenie jeden pre druhého.

Zaujímavé je, že svadbu mali hneď po novoročných sviatkoch, čo je trochu neobvyklé obdobie na svadbu. Na otázku, prečo práve 3. januára, Magdaléna s úsmevom odpovie, že 1. januára oslávila 18. narodeniny, čo bolo podmienkou pre manželstvo, a k tomu Janko sa vraj ponáhľal, aby si ju niekto iný nezobral.

– Zoznámili sme sa v júli, keď Magdaléna začala pracovať v Lifame, hneď som si ju všimol. Zaujímavé bolo aj to, ako som prvýkrát prišiel k nim domov. Keďže aj jej ocko pracoval v Lifame, opýtal som sa ho, či môžem prísť k nim na rozhovor. Súhlasil, a tak som prišiel, no keď som otvoril dvere, na dvore som videl veľkú hŕbu kukurice. Chvíľku som rozmýšľal, či sa vrátiť a či zostať vynášať kukuricu. Nevrátil som sa, pomohol som im vyniesť kukuricu, a potom sme sa porozprávali. Už v novembri boli zásnuby.

Obaja ste boli zamestnaní v niekdajšom pazovskom gigante Lifam. Aké spomienky máte z toho obdobia?

– Ten náš Lifam bol naším druhým domom. Začala som tam pracovať ako sedemnásťročná v lisovni (preseraj). Nebola to ľahká robota, ale bola som spokojná, dalo sa dobre zarobiť. My dvaja sme si z platov vystavali dom, deti vychovali, a preto mi je ľúto, že tá továreň už nepracuje, – hovorí Magdaléna.

Janko sa v Lifame zamestnal roku 1959. Ako mládežník sa zúčastnil aj v pracovnej akcii, keď sa Lifam začal stavať. Potom pracoval ako nástrojár, neskoršie prednášal v technickej škole.

Bolo to skutočne pekne, že si vtedy mladí ľudia mohli vybudovať vlastný dom, spomínajú si manželia Kukučkovci. Roku 1965 sa zobrali a o päť rokov sa nasťahovali do nového domu v novej ulici, kde ešte nebolo ani chodníka, ani cesty.

– Náš syn Mirko mal tri roky, keď sme sa presťahovali do nového domu, – hovorí Magdaléna. – Žiaľ, Mirko nás opustil ako tridsaťjedenročný, ale zostali tu jeho deti, Nataša a Vladimír, ktoré sú veľmi dobré, uctievajú si nás. Aj nevesta Nada je ako naša vlastná dcéra. Máme aj dcéru Mirku, ktorá je deväť rokov mladšia a ktorá má dvoch synov, Filipa a Milana.

Manželia Kukučkovci zdôrazňujú, že so všetkými majú dobré vzťahy. Všade dvere môžu otvoriť a ich dvere sú otvorené pre všetkých. Je to dlhá doba, 50 rokov spolu, ale obaja tvrdia, že tie roky veľmi rýchlo preleteli. Teraz si prajú ešte trochu zdravia, aby poženili vnukov a dočkali pravnukov.

A ako to bolo pred päťdesiatimi rokmi, aká bola vaša svadba?

– Bola to skutočná pazovská svadba. Keďže bola zima, museli sme v dome vyprázdniť izby pre hostí, vonku pod  šiatrom sa nedalo. Svadby boli vtedy chudobnejšie ako dnes, ale boli pekné. V sobotu sme podľa vtedajšieho zvyku na vozoch prevážali nábytok, čiže výbavu od mladej. Bol krásny slnečný deň. Večer sa svadba začínala a v nedeľu bol veľký dážď, – spomína si Magdaléna, ktorá mala svadobné šaty mokré po kolená. Sobášili sa  u matrikára, nie aj v kostole, lebo Magdaléna nebola pokrstená. Neskoršie sa dala pokrstiť v evanjelickom kostole za úradovania farára Baláža.

Ako ste oslávili zlatú svadbu?

– Rozmýšľali sme o tom, že sa k 50. výročiu manželstva dáme zosobášiť v kostole, ale neurobili sme to. Jednou z príčin bolo aj to, že nás navždy opustil náš syn Mirko, – clivo hovorí Magdaléna.

– Naša zlatá svadba bola plná prekvapení. Oslávili sme ju v reštaurácii, kde nás privítali piesňou, ktorú napísali pre nás, potom sa prihovorila naša dcéra a poďakovala za všetku lásku, ktorú sme im venovali. Pekné prekvapenie mi pripravil aj manžel, totiž v kvetinárstve objednal veľkú kyticu kvetov, ktorú mi tam priniesli. Ďalším prekvapením bola zlatá torta s kyticou bielych ruží, ktorú nám zaslali manželia Kovačevićovci, naši známi z Viedne. Aj iných darov bolo hodne, ako na opravdivej svadbe, – spomína si Magdaléna.

Manželov Kukučkovcov sprevádza nezištná láska, nielen jedného k druhému a k svojim najmilším, ale aj k iným ľuďom dobrej vôle, lebo sa často zúčastňujú v humanitárnych akciách.

– Zúčastňujeme sa vo všetkých akciách, pomáhame, koľko môžeme, lebo dobrí ľudia pomáhali nám, keď náš Mirko bol chorý. Najťažšie je, keď máš choré dieťa a na všetko treba veľa dinárov. Keby sme všetci dali aspoň po dinári, to by veľa znamenalo. Ja som dala aj polovicu, niekedy aj celú svoju penziu, ak bolo treba, lebo to je naša vďaka všetkým tým, ktorí sa zúčastnili v humanitárnych akciách pre nášho Mirka. Spolupracujeme aj so Spolkom pre afirmáciu invalidov Fénix, – hovorí Magdaléna.

Dôchodca Janko Kukučka sa zaoberá ostrením nožov, Magdaléna je domáca. Záľubu má v pestovaní kvetov.

Na záver odkaz mladomanželom: Porozumenie, odpúšťanie, trpezlivosť a láska – to je recept na dobré manželstvo.

Anna Simonovićová