Sila jeho imaginácie láme zaužívané tabu odhaľujúc nám pritom duše, okolie a svety, aké by mohli byť. Ak nie inde, tak aspoň v našich mysliach, pohľadoch. V jeho kresbách, olejomaľbách, grafikách, kombinovaných technikách, prácach vôbec, ťažko nájsť trvácnosť vyhranených tém a opusov, keďže sa fantázii medze nekladú. Raz dýchajú erotikou, inokedy jemným výtvarným sarkazmom, tretíkrát našimi koreňmi, štvrtýkrát holubičím letom nad naším svetom. Práve tým je autorský rukopis a prejav Pavla Čániho spoznateľný, zároveň výrazne asociatívny. Jeho kresba má v sebe precíznosť Brunovského, kolorit zase akúsi tichučkú brzdu akoby naznačujúcu, že by vodopád farieb možno utlmil odkaz. Čániho obrazy, či sa človek na ne díva na prvý alebo na druhý pohľad, sú pritom komunikatívne, občas až interaktívne, tematicky spájajúce lokálne s globálnym, no aj to širšie vracajúce sa na užšie.
Možné odpovede na večnú dilemu: je svet čierny, biely, farebný, šedý alebo celkom iný, poskytoval zase milovníkom umenia dvoma súbežnými výstavami v slovinskom Celji menom Čiernobiele vo farbách. Úspešne nimi spojil marec s aprílom, nás – tak ako kedysi so Slovenskom, teraz aj so Slovinskom – onedlho azda aj s Talianskom. Galérie AQ a PLEVNIK-KRONKOWSKA žili teda od toho štartujúceho 6. marca do finišujúceho 3. apríla duchom a dychom diel nášho maestra, ktorý štedro sebou priniesol nielen mnoho toho slovenského, prípadne vojvodinského, ale aj omnoho širšieho.
– Pred pár rokmi, v roku 2012, sme sa s Vladom Valentíkom rozhodli vyštartovať s touto výstavou aj do zahraničia. Najprv šla do Bratislavy, potom do Žiliny, Trnavy, Martina, Župkova. Pred Martinom a Župkovom zavítala aj do Krakova. Jej odchodom do cudziny akoby sama začala žiť vlastným životom. Zrejme si ju niekto videl, všimol, odporúčal, takže sa nedávno ocitla aj v Celji. Zhodou okolností istý môj známy zo Slovinska Tone Kregar, ktorý je poradcom riaditeľa Historického múzea v Celji a známejší ako hudobník jednej rokovej skupiny z našich čias, sa ma opýtal, kedy som naposledy mal výstavu v Slovinsku. Viem, že jedna bola kedysi v Postojne, asi pred takými necelými dvoma desaťročiami… – vraví Pavel Čáni.
A keďže diela už boli na Slovensku a Slovinsko je takmer tu, stačila ochota a kúsok času, len taký mesiac, na výber a prípravy. Padlo i druhé rozhodnutie: vystavovať v dvoch priestoroch, otvoriť dve výstavy v ten istý večer. Zahrnuli najnovšie Čániho maľby, objekty, grafiky, konkrétne dva cykly – grafický cyklus Autobiografiky, ako i ten bližší maliarskemu výtvarnému prejavu a výrazu, viažuci sa na cyklus našich ľudových kobercov. A všetko bolo priam veľkolepé. Na vernisáži o jeho tvorbe hovoril kunsthistorik Matija Plevnik, účastníkom sa prihovoril zástupca župana Miloš Rovšnik, kým podujatie úradne otvoril veľvyslanec Slovenskej republiky v Slovinsku Juraj Migaš.
Aj kultúrou sme si blízki, keď nás takto spája. A kto vraví, že sa dejiny neopakujú? Pavel pred takými dvoma a čosi desaťročiami aj v Novom Sade mal formálne podobnú výstavu, síce tematicky s rozličnými exponátmi, no s rovnakým menom ako v Celji. Dokonca súčasne v dvoch priestoroch.
Včera Nový Sad a Petrovec, dnes Celje, zajtra Ľubľana, pozajtra Turín alebo Miláno. Umelecké cesty nevyspytateľné, rovnako ako všetko, čo prináša zajtrajšok. Podstatné je však dýchať a žiť umením, vlastnými formami a formátmi, väčšími alebo menšími. A objímať nimi svet. Hranice pritom nie sú, ani európske, ani tie naše, ani historické, ani tvorivé, ani žiadne iné. Dôležité sú odkazy a autorské pohľady. A to spoločné, čo sála z nich, najmä nóvum a krása, spomienka a láska. U Pavla Čániho je ich viac než dosť. A stále pribúdajú.
Oto Filip
Snímky: archív Pavla Čániho, Oto Filip