Všetci poznáme detskú ľudovú hru, v ktorej je dôraz na pohybe a naháňačke medzi húsatami a vlkom. Poznajú ju aj naše deti, alebo im radšej do rúk pcháme smartfóny a tablety?
Prvý októbrový týždeň je už štandardne vyhradený pre deti. Aj tohto roku sa počas Detského týždňa pozornosť upriamená na deti akoby umocňovala v každej oblasti života. V škôlke a v školách pripravujú rôzne programové aktivity inšpirované heslom Detského týždňa, ktoré v tomto roku znie: Nechcem starosti mať, chcem sa hrať! V múzeách a iných kultúrnych inštitúciách sa sústreďujú na organizovanie maškarád, médiá sa viac venujú problematike výchovy a zdravia detí.
Rodičia? Tí spolu s deťmi pripravujú kostýmy pre maškarný sprievod, no niektorí si to obľahčia a kúpia hotový kostým, bez štipky trpkého pocitu z toho, že spolu so svojím dieťaťom nekreovali masku Spidermana, zajka, Malého princa alebo víly.
Iní rodičia v škôlke napríklad dostali domácu úlohu, aby napísali detskú hru, ktorú v detstve mali najradšej, zachovávajúc tým tradíciu detských spoločenských hier. Vynikajúci nápad! Ale iba v prípade, že rodičia si zaspomínajú na zašlé časy, napíšu hru, naučia vlastné deti, ako sa hrá, napríklad tá: Húsky moje, poďte domov!… Počuť vôbec v našich domoch jasot detí a rodičov pri spoločnom vykrikovaní „húsky moje…“?! Veru čoraz menej… Deťom sa radšej ponúkne veľká alebo malá obrazovka, na ktorej sa farby a tvary hrajú a striedajú, hypnotizujúc dieťa, aby sa rodič s ním nemusel, nedajbože, zapodievať.
Sociologické výskumy jasne ukazujú a ešte len ukážu, že sa hodnoty zakódované v základnej spoločenskej bunke rodine vo veľkej miere strácajú. Nahrádzajú ich virtuálne „hodnoty“, ktoré z našich detí robia buď introvertov, alebo násilníkov, alebo jednoducho „virtualistov“, bez akejkoľvek dávky reálnych poznatkov a skúseností o kladoch a záporoch vlastných spoločenskej symbióze, a ktoré tak treba aj brať.
Zodpovednosť za veľké výkyvy v agresívnom, nekultúrnom alebo nespoločenskom správaní detí a adolescentov nesú rodičia, ale nemenej významné vo výchove detí sú vzdelávacie, mediálne, kultúrne, spoločenské inštitúcie. Nezabúdajme, že deti sú ako malé opice: čo vidia na druhom, to aj samy (robia). Dokonca aj to, čo vystrájajú aktéri v republikovom, pokrajinskom alebo lokálnom zhromaždení a na iných miestach, kde sa rozhoduje o našich životoch. Z týchto miest azda najmenej sálajú kultúrne, kreatívne, zdravé, životaschopné slová a činy, skôr sa do popredia dostávajú vety s príznakom verbálneho násilia. A násilie vždy plodí násilie. Nečudujme sa preto, že čoraz mladší ľudia sa stávajú násilníkmi.
Ale nezostaňme ani pasívni. Zmeniť svet asi nedokážeme, ale môžeme zmeniť seba a svoje najbližšie okolie. Zhlboka sa nadýchnime a zvolajme: Húsky moje, poďte domov! – a bežme spolu s deťmi pred vlkmi v našej spoločnosti, vrhnime sa do jesenných listov, nazbierajme gaštany, urobme z nich človiečika. A z vlastného dieťaťa človeka.
[ot-video]
[/ot-video]Vladimíra Dorčová-Valtnerová