Bublina vratkej súčasnosti, ešte neistejšej budúcnosti dávno praskla. U nás, v regióne, vo svete, všade prevláda neistota. V niektorých častiach sveta bezpečnosť nikdy ani nejestvovala.
Ekonomická a existenčná neistota v Srbsku prekvitá. Ukazovateľom toho sú príliš časté vysťahovania mládeže, dokonca celých rodín. Našinci smerujú do sveta k vysnívanému lepšiemu životu. Možno ho nájdu, a možno sa v labyrinte náhodných, osudových a plánovaných situácií, skutkov a citov stratia. Záruka neexistuje. Podobne odchádzajú aj z iných európskych krajín. Vo veci vysťahovania nie sme teda osamelým ostrovom na tejto zemeguli, lebo každý človek má v sebe vtáčika-letáčika, ktorý túži odletieť za spokojnejším a dôstojnejším životom. Niekedy je tento náš sťahovavý vtáčik spokojný v „klietke“, pokúšajúc sa vždy a stále vylepšiť podmienky pre seba a svojich najbližších tam, kde hlboko vykopal základy svojho domu.
Ľudia odchádzajú, utekajú z našej krajiny. Spoločnosť či štát sa nevie vyrovnať s odlevom pracovnej sily a mozgov. Áno, často o tom čítame v tlači a na internete. Ale áno! Aj z malých rozhlasových a TV škatúľ kričí na nás táto skutočnosť. No prečo však nepovieme aj z mosta do prosta: haló, Panónske more ešte stále má svojich námorníkov! Tu sme! Kormidelníci možno zlyhávajú, ale plavbu rozbúreným morom neraz zachránili práve námorníci.
Hovorí sa, že nad rozliatym mliekom škoda plakať. Radšej tú energiu využime na nás. Na nás, ktorí tu zostávame. Ešte po troche (pracovných) síl máme, aj rozumu by sa našlo. Kto povedal, že tu zostávajú len starí a nevládni? Dennodenné príklady nás zatiaľ usvedčujú, že sme ešte tu všelijakí. Že žijeme a tvoríme. Budujeme lepší život, nakoľko nás sily slúžia. Ak to znamená, že musíme čoraz viac skutočných a pomyslených mostov budovať, spolupracovať na lokálnej, ale aj globálnej úrovni, tak nech sa stane! Veď šíre diale nie sú tie isté diaľky ako kedysi. Kilometre sú kratšie, digitálne svety ich ešte skracujú.
Neplačme teda nad rozliatym mliekom a už vôbec nie nad prasknutou bublinou. My sami sme nemohli zabrániť jej prasknutiu. Ale môžeme využiť hlasné prááásk na prebudenie. Je na nás, či budeme nečinne sedieť v rozpakoch, alebo sa zaktivizujeme.