Na život človeka, aj kolektívu, na každom kroku číhajú nebezpečenstvá, zhmotnené v materiálnej, fyzickej, duševnej, psychickej a inej podobe. Neistota, vyplývajúca z neprajných ekonomických podmienok, skúpych na požehnaný blahobyt, ich iba umocňuje.
Na lepšie časy sa ani kolektívnym právam neblýska. Niežeby v našom štáte neexistovali právne podmienky. Veď to vedia aj vrabce na streche, že sme príkladnou krajinou, keď ide o (deklaratívnu) ochranu menšinových, resp. národnostných práv, ktoré patria do korpusu kolektívnych ľudských práv. Ale v poslednom čase ich nemá kto ochraňovať! Rozvíjať ešte menej. Národnostná rada, Matica slovenská, slovenské politické strany zlyhávajú už dávnejšie.
Dezorientované v honbe za osobným statusom a presadzovaním líderstva namiesto kolektívnosti v ochrane národnostných práv, organizácie, ktoré boj za slovenkosť majú zakotvený vo svojich programoch, zabudli, že ciele dosiahnuté nečestnými spôsobmi nie sú večné a teda podliehajú opotrebovaniu a znehodnoteniu. Okrem iných následkov zapríčiňujú „odchody“ do ústrania ľudí (teraz nehovoríme o odchodoch do zahraničia), ktorí majú čo povedať a urobiť pre slovenské národnostné spoločenstvo, ale nechcú participovať v nemravných praktikách jednotlivcov, čo môže priniesť dohru v postavení Slovákov vo Vojvodine, resp. v Srbsku.
Lenže nie „niekto iný“, lež my sami sme si na vine, že s nami to už dávno ide dolu vodou. Niekto v jednej chvíli a to úplne bez svedomia začal rozpredávať vzácnu myšlienku o ochrane kolektívnych, resp. národnostných práv a peniaze pchať do vlastného vrecka. Ale nie bez nášho vedomia. Mnohí si už dávnejšie začali všímať tieto spoločensko-politické neduhy. Niektorým za to rozbíjali hlavy, v najlepšom prípade „rozbili“ iba živobytie, iným chceli lámať nohy, pozdravovali matky, spomínali svokry, vyhrážali sa bez ostychu, verbálne znásilňovali. Ujmy na zdraví zaručili.
Nik z našich lídrov a lídrov v rozvoji, ich hovorcov a poučovateľov za to zodpovedať nebude. Iba pred Bohom, ak naozaj existuje. Pred sebou, svetom a súdom zrejme nie.
Všetko uvedené (a neuvedené) ochabuje naše národnostné spoločenstvo a kolektívne práva zostávajú pomaly bez strážcov, lebo títo sa niekde na ceste horlenia o záujmy národnostné stratili. A zrazu akoby sa ocitli na ceste boja o vlastný osoh.
Na um nám prichodí jedna otázka či myšlienka (kým ešte stojac na vlastných nohách myslieť smieme): existuje šanca, že sa naši národovci „opovážia“ horliť za slovenskosť s čistým srdcom, svedomím a bez vystaveného vysokého účtu? Na to je však potrebná bezúhonosť, chýbajúca mnohým našim „lídrom“, aj tým, ktorí by nimi chceli byť.