Možno len predpokladať, ako by sa žilo v našej krajine (ale aj v celom regióne ex-Yu), keby pred sedemdesiatimi rokmi Tito Stalinovi nepovedal historické Nie.
Vtedajšia Juhoslávia by sa dostala pod kontrolu totalitného Sovietskeho zväzu a pravdepodobne by nakoniec zdieľala osud krajín tzv. východného bloku za Železnou oponou, čo by znamenalo obmedzenie pohybu a všeobecnej slobody obyvateľov, ako aj hospodársku exploatáciu a kultúrnu izoláciu. Juhoslávia sa však vymanila spod vplyvu ZSSR a získala samostatnosť v rozhodovaní o svojej budúcnosti, čo si vlastne aj zaslúžila masovým partizánsko-protifašistickým bojom v 2. svetovej vojne. Ako vedúca osobnosť tohto boja, Tito mal silnú podporu tunajších národov a národností a do určitej miery aj privilegovanú pozíciu v svetovej politike, čo mu umožnilo vzdorovať dovtedajšiemu spojencovi Stalinovi, odmietnuť jeho autoritu a nedovoliť, aby ZSSR usmerňoval politiku Juhoslávie.
Vážne narušenie juhoslovansko-sovietskych vzťahov bolo možné sledovať od marca 1948, keď vedenie ZSSR začalo v podstate obviňovať juhoslovanskú Komunistickú stranu za nesprávny smer socializmu. Titovo odmietanie poslúchať Stalina malo za následok Rezolúciu Kominformy zo dňa 28. júna 1948, v ktorej sa aj oficiálne obviňovalo juhoslovanské vedenie. Komunistická strana Juhoslávie hneď na to odsúdila útoky Kominformy; Stalin však uviedol ekonomickú blokádu Juhoslávie a označil ju za nepriateľa. K postupnému zlepšeniu vzťahov medzi Juhosláviou a ZSSR dochádza až po Stalinovej smrti roku 1953.
V Juhoslávii pokračovala povojnová obnova krajiny a nasledovali desaťročia socialistickej prosperity, na ktoré si – napriek nedemokratickej, autokratickej vláde a nehumánneho trestania inak mysliacich občanov (Goli otok) – väčšina tých, ktorí to obdobie zažili, spomína ako na „lepšie časy“. A v porovnaní s krajinami, ktoré vtedy boli „pod Ruskom“, Juhoslávia sa zdala byť skutočným rajom na Zemi.
Uplynulo sedemdesiat rokov po historickom Nie. ZSSR sa dávno rozpadol a krajiny východného bloku, kedysi za Železnou oponou, dnes sú členkami Európskej únie. Zanikla aj Juhoslávia a spomedzi jej niekdajších republík do EÚ sa dostali len Slovinsko a Chorvátsko. Dnešnému Rusku sa v Srbsku hovorí (a často aj spieva): Áno. Na druhej strane snahy o pripojenie Srbska k EÚ sa verejne deklamujú, ale je to príliš ďaleký a pre mnohých aj neželaný cieľ.
Akoby sa čakalo na príchod nejakého nového Tita. Ale vskutku sa čaká na Godota.
Stevan Lenhart
Ilustrácia: N. Petkov