Bohatý opus, rozpoznateľný (ruk)opis

Alžbeta Čížiková vo svojom ateliéri

„Chcela by som, aby si ma mladšie generácie pamätali podľa maliarskej ruky, keď sa pozrú na obraz, aby ihneď vedeli, že ide o moju tvorbu, bez pozerania sa na podpis v dolnom pravom rohu,“ povedala Alžbeta Čížiková na slávnostnom otvorení jej 67. samostatnej retrospektívnej výstavy. Najstaršia kovačická maliarka už niekoľkokrát mala výstavy vlastných diel v rodnom mestečku. Samostatne vystavovala tak v bývalých, ako i v súčasných priestoroch Galérie insitného umenia.

Na vernisáži v Kovačici 20. decembra 2012 údaje zo životopisu umelkyne prítomným ozrejmila Mária Raspírová, riaditeľka Galérie insitného umenia. A. Čížiková sa narodila 7. apríla 1936 v remeselníckej rodine v Kovačici. Strednú správnu školu zakončila v Pančeve. Pracovala ako účtovníčka v Kovačici a od roku 1989 je dôchodkyňou.

Do maliarskej odbočky Pokroku ju spolu s Paulínou Koreňovou prijali – keď ešte nemala ani osemnásť rokov – 27. januára 1954. Prvýkrát verejne vystavovala v tom istom roku, necelý rok pred založením Galérie sedliakov – maliarov v Kovačici. Na jej začiatočné maliarske (k)roky vplývali najviac „učiteľ“ Martin Jonáš a rodák Martin Paluška. Po niekoľkoročnej prestávke pravidelne maľuje od roku 1965 a pravidelne vystavuje od roku 1966.

Maliarke gratulovala k výstave i jej mladšia sestra a maliarka Eva Husáriková

Prvú samostatnú výstavu mala v roku 1972. Už veľa rokov vlastní aj ateliér v pasáži, kde v susedstve sídli aj jej strešná obrazáreň. Na svojom konte má i samostatné a kolektívne výstavy v mnohých našich i svetových umeleckých metropolách (Belehrad, Záhreb, Miláno, Turín, Viedeň, Mníchov, Singapur…). Má za sebou i rad účastí na rôznych akciách humanitného rázu. Po jej umeleckých stopách sa pobrala i sestra Eva Husáriková.

Kunsthistorička Jarmila Ćendićová zdôraznila na vernisáži, že je Alžbeta Čížiková „všestranná umelkyňa, keďže nemaľuje iba olejomaľby na plátne, ale i kresby temperou, pastelom, akvarelom, sklomaľbu a keramiku“. Ćendićová taktiež prízvukovala, že nestorka insity z motívov maľuje krajinky, na ktorých sa ako lajtmotív zjavujú slnečnice, úspešne robí pastelové portréty, animalistické motívy a interiéry.

Retrospektívnu výstavu malieb A. Čížikovej slávnostne otvorila Anna Farkašová, riaditeľka Strediska pre sociálnu prácu Obce Kovačica. Popriala známej Kovačičanke ešte veľa kreativity a diel na radosť milovníkov insity v Srbsku a vo svete. Vernisáž spestrila hudbou a spevom Rosička a vianočnými a duchovnými piesňami i cirkevný spevokol pod vedením Jána Marka. V mene kolegov maliarov umelkyni gratuloval kyticou kvetov Pavel Cicka. Kvety tulipány je názov aj prvej maľby, ktorú namaľovala v roku 1954 A. Čížiková, a v nasledujúcich týždňoch vystavila dielo v Galérii insity.

Na vernisáži duchovné piesne zaspieval mladší spevokol cirkevného zboru Kovačica II pod vedením Jána Marka

Podľa slov kustódky Anny Žolnajovej-Barcovej vo fonde Galérie insitného umenia je 29 jej olejomalieb. V obrazárni sú v dvoch výstavných priestoroch vystavené všetky maliarkine diela z vlastnej základiny a 54 ďalších, z ktorých je najviac vo vlastníctve A. Čížikovej, ale i rodín Hriešikovej, Čechovej, Liptákovej, Obce Kovačica a kovačického cirkevného zboru. K výstave, ktorá bude trvať mesiac, Galéria insitného umenia vytlačila i katalóg.

Odborníci tvrdia, že tvorba A. Čížikovej obsahuje majetnú farebnosť, od žiarivých a čistých farieb až po jemné nuansy. Medzi jej najznámejšie olejomaľby patria tie pod názvom Život a Banátske svadby.

„Najčastejšie som témy naberala a čerpám i ďalej z dedinského života. Z veselíc z našej krčmy, ktorú sme vlastnili na rohu Širokého chodníka a Piatej ulice, z kovačických zvykov a obyčají vrátane Vianoc a Veľkej noci ako najvýznamnejších, dedinského života doma a na roli, žatevných prác a zbere jesenných plodov zeme, obyčají susedných národov v našej obci. Inšpiratívnych tém bolo vskutku neúrekom,“ podčiarkla Čížiková.

Olejomaľba A. Čížikovej Oberačka z roku 1987

Nerada predáva svoje maľby. Za výtvarnú tvorbu získala niekoľko prestížnych ocenení.

„Každé uznanie či cena poteší. Predsa mám niekoľko hodnotnejších medzi mne rovnými: v roku 1979 som získala medailu za maliarske diela v holandskom Amersfoorte, desaťročie neskôr v Debeljači najjagavejší kov na medzinárodnej výstave ručných prác, kolekcií a umeleckých obrazov, v roku 1993 špeciálnu cenu na najvýznamnejšom podujatí insitného umenia u nás – 6. bienále juhoslovanského insitného umenia v Jagodine, ocenenie na 17. medzinárodnej výstave insitného umenia v portugalskom Lisabone, znovu v Jagodine na 9. bienále v roku 1999 ocenenie za celkové dielo a v roku 2002 v Belehrade prvú cenu za najlepšiu miniatúru na súťaži Insita v miniatúre,“ záverom zaradom počítala najvýznamnejšie vlastné ceny umelkyňa.

Ján Špringeľ