Bol raz jeden laf…

V nebeskom Srbsku bol ozajstným vesmírom. Týmito slovami spisovateľ Ljubivoje Ršumović ocenil dielo nezabudnuteľného spisovateľa, aforistu, publicistu, televízneho a rozhlasového redaktora, ktorého myšlienky nám dodnes pripomínajú to, akí sme, alebo akí môžeme byť.

Z  otvorenia výstavy usporiadanej Knižnicou mesta Belehrad v spolupráci s Mestskou knižnicou Nového Sadu a Univerzitou v Novom Sade

Piatková vernisáž Bol raz jeden laf…, usporiadaná pri príležitosti 30. výročia odchodu skutočného velikána slova a jednej z našich najmúdrejších  hláv minulého storočia v galérii ústrednej budovy Univerzity v Novom Sade, nás zase vrátila do čias najkrajšieho životného obdobia, detstva. Samozrejme, i hier ako jeho imperatívu. Duško nám celé roky spomienky naň poskytoval v neskutočne štedrých dávkach, podobách a obdobách. Jeho seriály, ako je Na písmeno, na písmeno alebo Dobrú noc, deti, jeho noviny Poletarac, jeho Dobré ráno, Belehrad, jeho básne a príbehy nás i dnes vracajú do čias, keď sme boli nepomerne chudobnejší, ale i šťastnejší ako v rokoch týchto.

Radović deti vnímal ako čosi najbližšie podstate žitia. Preto je vo všetkých jeho slovách o nich toľko neskrotnej lásky. Ale aj príbehov, humoru, odkazov. Má úplnú pravdu autorka výstavy Olga Krasićová- Marjanovićová, keď opäť pripomína, že je Duško pre našu detskú literatúru 20. storočia tým, čo bol Jovan Jovanović-Zmaj v storočí devätnástom.

Duško ako duša, Radović ako práca a pracant, ktorý nikdy nezaprel seba. Autor približne štyridsať kníh, stoviek televíznych a rozhlasových vysielaní, laureát cien Nevenu, Mladih pokolenja, Zmajových detských hier, Sterijovho pozorja, čestného Diplomu Hansa Christiana Andersena a ešte mnohých iných, bol ozajstným majstrom pera, vtipne vyhlasujúci a opakujúci, že nerobí nič na mnoho miest. Kiežby sme takých akože ničnerobiacich maestrov mali i viac, i dnes.

                                                                                                                                                Oto Filip