Čas hravosti a pestrosti

Keď sa človek na to pozrie racionálne, ťažko vysvetliť, prečo ľudí stále lákajú jarmoky. Veď takmer všetko, čo je tam, je aj inde. Nie síce v kuse alebo kocke, ale v segmentoch, no podstata je rovnaká. Nákup zvládneš aj na trhu či v obchode, posedenie v bársktorej kaviarni, rošt ti urobia na počkanie v každom slušnejšom mäsiarstve. Už celé desaťročia sa traduje, že Šabac charakterizuje najmä jarmok, ešte dávno predtým, než chýreční bratia Cicvarićovci vyhútali pieseň: Hoćemo li u Šabac na vašar? Hoćemo…

Ten už dlho zohráva v živote miestnych ľudí a návštevníkov hlavnú rolu, spravidla na začiatku jesene. Úradne trvá tri dni, od 21. do 23. septembra, neúradne je to aspoň týždeň.

Jarmok je vlastne svet v malom, dianie so špecifickou arómou a ovzduším, s vlastnými zákonitosťami a zvykmi. Nielen preto, že je štartovacou dráhou pre mnohé ozajstné a falošné spevácke talenty, alebo preto, že je bazárom rakúskych opotrebovaných a zbytočných technických  vecí, alebo preto, že sú na ňom také divy, ako je hlava ženy bez tela, alebo hrôzostrašný dom strachu, či lákavé možnosti vyskúšať si silu a strelecké nadanie.

Podstatný je jeho duch, umocnený odnedávna obnovenou Čivijašskou  republikou, ktorá je už niekoľko rokov trefným úvodom do najpestrejších tamojších dní. S príslovečnou duchaplnosťou sa obyvatelia Šabca prispôsobili modernizácii a globalizácii. Tak sa Dom strachu už nevolá tak, ale Mega horor, lebo je to vraj v súlade s európskymi štandardmi. V tomto roku v programoch vystal motorkársky múr smrti, ale aj bytosť menom napoly žena – napoly zmija. Vretenica ale neodišla do dejín, keďže sa presťahovala do našich domov, kde nás zmije vítajú váľkom, keď prídeme domov podgurážení, zdôverujú sa niekoľkí Šabčania.

Aj pre nich je jarmok  predovšetkým zámienkou dostať sa z ošiaľa bežných dní, stroviť peniaze na hlúposti, stretnúť známeho na pokec, ba aj zdolať rodinnú vychádzku, pri ktorej budú pokukávať po mladých  nádejných speváčkach, kým sa ich manželky unášajú nákupmi zbytočností do kuchyne a domácnosti.

Na priestore medzi mestom a riekou Sávou, ináč depresívne osamelom po celú zvyšnú časť roka, v jarmočných dňoch vrie ako v kotle: hlukom, farbami cirkusov a iných lákadiel, nedočkavosťou… A hádam nikto  tam nepobudne kratšie alebo dlhšie bez toho, aby nestrovil čosi. Odolať všetkým gurmánskym, kaviarenským, nákupným a iným návnadám ozaj ťažko, no je tu i ešte čosi: povera, že ak prídeš na jarmok a nekúpiš si nič, šťastena sa na teba neusmeje celý dlhý rok. Až do jarmoku budúceho.

Najväčší a najveselší jarmok u nás každý rok navštívi medzi 300 000 a 400 000 ľudí… Vznikol na začiatku dvadsiateho storočia a rástol s rokmi, ktoré mu pribúdali. Mal svoje jasavé a drsné chvíle, no k cti mu slúži, že pretrval v časoch všetkých. Návštevníci a obsahy sa menia, jeho duch zostáva: pestrý, veselý, večne naladený. Azda je tajomstvom jeho dlhého veku práve to.

O. Filip