Bolo zrejmé, že webové stránky, portály, či online médiá, ktoré si “dovolili” kritizovať (ne)pohotovosť, (ne)organizovanosť a maniere predstaviteľov vládnucich štruktúr súčasného Srbska počas mimoriadnej situácie, keď koncom mája našu krajinu postihla velikánska živelná pohroma, opečiatkovali s veľkými červenými písmenkami CENZÚRA.

Kto? Znalci spoločensko-politickej a mediálnej situácie u nás, mnohé civilné a nezávislé organizácie a telesá, novinárske združenia, medzinárodné inštitúcie, experti rôznych oblastí, jednotlivci, obyčajní smrteľníci “tipujú” na čelných ľudí vládnucej štruktúry.

Napríklad webová stránka www.telepromter.rs, ale aj mnohé iné, občas bola “mimo prevádzky”, lebo písali texty so zdôraznenou kritikou adresovanou srbskému premiérovi Aleksandrovi Vučićovi a ministrom, ktorí podľa mnohých nezvládli situáciu v zaplavených krajoch – ani organizačne, ani verbálne, ani morálne.

Mnohí z nich akoby súťažili o titul najviacej foteného politika v povodniach. Pritom niektoré postihnuté dediny či obce, akým je aj Krupanj, pomoc zo strany štátnych orgánov dostali až po niekoľkých dňoch, takmer po týždni, ako ich zasiahli rýchle, ničivé vody dažda a rieky.

Keď sa toto, ale iné, závažné veci na internete kritizovali, “silnejší” od obyčajného človeka dali povel. A cenzúra zaúradovala.

Reagovala Misia OBSE v Srbsku, reagoval občiansky ochranca Saša Janković.

Podobná situácia sa stala aj 1. júna, v nedeľňajšie popoludnie, keď sa na webovej stránke www.pescanik.net zverejnil text pod názvom Kako do doktorata? Lako! Slučaj ministra Stefanovića, v ktorom traja eminentní univerzitní profesori analyzujú doktorskú dizertáciu ministra vnútra Nebojšu Stefanovića a obviňujú ho za plagiátora. (Aj v čase, keď tento text píšeme, sajt Peščanika je “offline”.)

V nedeľu popoludní ho mnohí prečítali. Spomínal sa aj vo vysielaní Utisak nedelje na B92. Vtedy aj zmizol z očí verejnosti. Občas.

Znovu sa skloňuje podstatné meno cenzúra. Reagovali mnohí. Aj redaktorka portálu Peščanik Svetlana Lukić.  Aj jednotlivci, aj inštitúcie. Aj Aleksandar Vučić, ktorý tvrdí, že ide o notorické klamstvo, keď ide o obvinenia, že cenzuruje kritiku.

Čiže fraška pokračuje, ale už sú tu len všetky odtiene sivej a čiernej. Obyčajný človek, priemerný obyvateľ Srbska, veru už chce žiť normálne v normálnej krajine. Zdá sa však, že aj jeho život niekto niekde cenzuruje…

Vladimíra Dorčová-Valtnerová