Európsky deň V (aj) cez slovenské okuliare

Vlastimir Matejić (Foto: z archívu EHS)

PRIPOMÍNAME SI 70. VÝROČIE VÍŤAZSTVA NAD FAŠIZMOM

Presne pred sedemdesiatimi rokmi všetky svetové médiá na všetky zvony zvonili o ukončení druhej svetovej vojny, teda o príchode dňa, ktorý sa v dejinách píše veľkým začiatočným písmenom V.

Aj náš Hlas ľudu už 5. mája 1945 na titulnej strane „bubnoval“: Berlín padol

Dňu víťazstva nad fašizmom – 9. mája 1945, keď v Berlíne podpísali akt o bezpodmienečnej a konečnej kapitulácii nemeckých ozbrojených síl, však predchádzali krvavé boje na takmer všetkých svetadieloch. Dôsledky druhej svetovej vojny sú nemerateľné, neraz nepredstaviteľné – v nej svoj život utratilo viac ako 50 miliónov ľudí, neuveriteľné hmotné ničenie sa hádam ani vyčísliť nedá…

Druhá svetová vojna sa v Európe skončila 9. mája 1945, keď Nemecko so spojeneckými – ruskými, britskými, americkými a francúzskymi generálmi podpísalo kapituláciu. Avšak boje ešte stále prebiehali na Ďalekom východe a v Tichomorí medzi americkými a japonskými vojskami. Až zhodenie dvoch atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki urýchlilo kapituláciu Japonského cisárstva, ktorú podpísalo 2. septembra 1945.

– Nacizmus a fašizmus sú dve najväčšie zlá ľudského spoločenstva 20. storočia, dokonca aj v celej histórii ľudstva, – hovorí pre Hlas ľudu Vlastimir Matejić, predseda Európskeho hnutia v Srbsku. – Ich korene nie sú vytrhnuté, čo znamená, že sa znovu môžu rozvinúť – klíčenia sa často zjavujú. Aj sa budú zjavovať, niet pochýb o tom. Ak sa zárodky zla chcú vykoreniť, nutné je nepodceňovať ho a nezabúdať naň. Tomu majú slúžiť oslavy každého výročia víťazstva nad fašizmom – ako pripomínanie si toho, čo sa stalo, a toho, čo sa môže stať, ak sa podcení schopnosť nacizmu a fašizmu opäť vyklíčiť. Ale iba tomu, keďže nás dejiny učia, že sú možné rôzne zneužitia osláv, ktoré potom anulujú ich pôvodný a správny účel, čiže stávajú sa z nich potenciálne nástroje na zjavenie sa nového zla a ľudského nedorozumenia a konfliktov.

Posledná fotografia Jána Kantára z Kulpína, oblečeného do maďarskej uniformy, keďže ho zajalo maďarské vojsko. Písal sa rok 1942… (Foto: z archívu J. D.)

Národy, ktoré žijú v tejto časti Európy, boli obeťami fašizmu, takže nosia zodpovednosť, aby vzdorovali každému znameniu jeho opätovného návratu, na čo poukazuje aj Matejić. Občania vtedajšej Juhoslávie sa aj počas druhej svetovej vojny jasne a bez dilemy dali na stranu dobra a zúčastnili sa v národnooslobodzovacom boji – bez rozdielu, či šlo o mužov alebo ženy, o Srbov alebo Slovákov, o pravoslávnych alebo evanjelikov.

Preto boj za slobodu a proti fašizmu v rokoch 1941 – 1945 treba vnímať otvoreným srdcom a cez okuliare, ktoré nemajú dioptriu so žiadnymi národnými, menšinovými a inými veľkosťami. Veď išlo o zápas, presahujúci rámce jedného národa či krajiny a kontinentu, ktorého konečný výsledok bola sloboda nadnárodných rozmerov.

ÚTRŽKY SPOMIENOK NA SLOVENSKÝCH HRDINOV

Nadnárodné boli aj osudy „obyčajných“ ľudí. Naši predkovia sa bez výnimky zapájali do národnooslobodzovacích bojov – či už priamo na frontovej línii, alebo nepriamo skrývajúc vojakov a bojovníkov, ktorí boli na strane dobra, poskytujúc im aspoň teplo (jedla a príbytku), alebo „len“ morálne podporujúc.

Viera Benková (Foto: J. Čiep)

– Slováci mali veľký podiel na tomto boji, pretože po prvej svetovej vojne si začali všetko „svoje“ budovať, napríklad petrovské gymnázium a tlačiareň, a s príchodom fašizmu pocítili, že sa aj ich svet búra, a že všetko to, čo vybudovali, do čoho vkladali, by sa mohlo stratiť, – vysvetľuje naša publicistka, spisovateľka a poetka Viera Benková, ktorá roky skúma dejiny vojvodinských Slovákov, zvlášť petrovských.

Niektoré ústne zdroje hovoria o 3- až 4-tisíc slovenských nevinných obetí počas druhej svetovej vojny a na tomto území. V knihe Spomienky na účasť Slovákov v NOB (Nový Sad 1969) sa o. i. uvádza, že „Stará Pazova má veľa padlých synov – zo 200…“. Aj národný hrdina Janko Čmelík, ktorého meno nesie aj tamojšia základná škola, staropazovský rodák, ktorého zajali Nemci, ale po návrate zo zajatia domov organizoval ľudové povstanie, nebojácne pozeral smrti do očí aj na popravisku. Ani po najhoršom možnom trýznení neprezradil svojich druhov.

Päť rokov od ukončenia vojny, 9. mája 1950, vzniklo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, známe ako Schumanov plán, ktoré predstavovalo prvý krok vo vytváraní Európskeho ekonomického spoločenstva, predchodcu Európskej únie. Preto sa 9. máj oslavuje aj ako Deň európskych integrácií, čiže Deň Európy.

Každá naša dedina má najmenej jedného hrdinu z tých čias. Veď Hložančania nikdy nezabudnú na Jozefa Marčoka Dragutina – hádam aj preto, že ich základná škola sa volá podľa tohto partizána, podobne ako Petrovčania nedajú, aby spomienka na Braňovu družinu či XIV. Vojvodinskú údernú slovenskú brigádu spráchnivela. Kovačičania by si mali spomínať napríklad na Jána Hurávika, bojovníka a revolucionára, ktorý boje bojoval na Ukrajine, v Sibíri, na Kaukaze…

Pripomínajme si a nezabúdajme!

Veď si len spomeňme na rodinné posedenia (určite to poznáte…) pri pozeraní starých, žltých fotografií z rodinných albumov, ktoré stará mama ako oči v hlave merkovala v kartónových škatuliach, a po večeroch vnúčatkám prezrádzala tajomstvá, o ktorých svedčia iba fotografické spomienky.

Sú tu aj hrdinovia, ktorých nepriateľské vojská zajali a ktorí sa nikdy nevrátili domov. Ani len správa o ich smrti (či živote?) neprišla na adresu najbližších. Aj s tým sa bolo treba vyrovnať… Nejeden osud sa podobá na ten, ktorý poznáme z vlastného domu. Napríklad na zajatie mladého vojaka Jána Kantára z Kulpína vojskom Miklósa Horthyho, ktorého odviedli na ruský front, odkiaľ sa už nikdy nevrátil. Nepotešil rodičov a brata svojím návratom, ale navždy zostal žiť v spomienkach a dostal sa do sŕdc aj svojich nepriamych následníkov.

Knihy ako nemí svedkovia slovenských osudov…

MALI BY STE PÍSAŤ O NAŠICH HRDINOCH A HRDINKÁCH

– Mali by ste sa v novinách vracať k týmto osudom, aby mladšie generácie nemali „dieru“ v tejto časti slovenských dejín, – sugeruje Benková.

A my kývneme hlavou: Máte pravdu, pani Benková…

Sú tu mnohí iní hrdinovia doby, na ktorých sa spomína, ale možno čoraz častejšie zabúda. Veď v rýchlom životnom tempe nesiahneme za toľkými vypísanými stranami o živote a osude, o veľkosti našich hrdinov. Knihy, popisujúce tieto reálie, akými sú napríklad Spomienky na účasť Slovákov v NOB (1969), Národný hrdina Janko Čmelík (1981), Jozef Marčok Dragutin – Život a revolučné dielo (1984), Revolučné odkazy XIV. Vojvodinskej údernej slovenskej brigády (1980) spravidla zapadajú prachom na dolnej poličke knižnice, a čitateľ ich nevezme do rúk. Iba v prípade historika toto neplatí, alebo niekoho, kto si spomenul, že tohto roku sa dovršuje 70 rokov od ukončenia druhej svetovej vojny.

Tento fakt vyvoláva smútok – nad tým, ako si človek zabúda vážiť vlastnú minulosť, vlastných hrdinov, vlastnú identitu… A preto je dobre, že si každoročne pripomíname Deň Európy. Aspoň vtedy sa v nás prebudí súcit so (slovenskými) matkami, otcami, dcérami, synmi či inými príslušníkmi rodiny, ktorí v hrôzostrašnej vojne utratili svojich najbližších v boji proti fašizmu,  o lepšie zajtra. Náš dnešok…

Vladimíra Dorčová-Valtnerová