Prozaik Ivan Medeši z Ruského Kerestúra pred tromi rokmi na Slovensku získal prestížnu literárnu cenu Anasoft litera za zbierku poviedok Jedenie. Próza tohto diplomovaného pedagóga bola vtedy ocharakterizovaná ako radikálna a vzbudila nemalý záujem čitateľov a kritiky. Autorovi nedávno vyšla ďalšia kniha v slovenčine pod názvom Vilkovia (znovu vo východoslovenskom vydavateľstve Valal) a je to hlavná téma tohto rozhovoru…
Kedy vznikala aktuálna kniha Vilkovia? O čo ide v týchto dvoch poviedkach?
– Knihu som písal približne v rokoch 2018 – 2020, čiže v období, keď moja kniha Jedenie dosiahla afirmáciu na Slovensku. Nebyť takého záujmu o Jedenie, neviem, či by som vôbec mal motiváciu pokračovať v literárnej tvorbe. Predtým som totiž písal vyše 10 rokov, ale nedosahoval som nič a chcel som sa už vzdať tejto činnosti.
V novej knihe ide o dve poviedky. Prvá Vilko je venovaná niektorým špecifickým ľuďom, ktorí žijú na dedine a čakajú, aby sa im niečo stalo, nejaká vyššia sila, alebo iná krajina. Oni odmietajú byť obyčajnými staromódnymi dedinčanmi a snívajú o nejakom lepšom živote, o ktorom si myslia, že ho zasluhujú. A tak sa zem otáča a čas plynie. Tí ľudia sa takmer ani nepokúsili niečo dosiahnuť v živote, ale predsa niečo očakávajú, možno dokonca ani nevedia presne, čo by to malo byť. Do určitej miery inšpirácia je aj autobiografická a na druhej strane sa to vzťahuje na mnohé iné exempláre, ktoré možno stretávať v našich bezperspektívnych, zabudnutých dedinách. Druhá poviedka Február má podobnú tému, ale v nej sa jednotlivec pokúsil niečo urobiť zo svojho života, avšak nedarí sa mu. Pochopí, že v takejto spoločnosti obstoja iba nemravní jednotlivci, takže on sám sa pokúsi konštruovať tie nemravné správania a do konca ani sám nevie, čo treba robiť, aké stanovisko zaujať, aký je recept…
Túto knihu vlastne môžeme pozorovať aj ako pokračovanie Jedenia. Aj tu sú hlavní protagonisti antihrdinovia, outsideri, ktorí snívajú o nejakej lepšej existencii, kým živoria vo svojich malých svetoch, frustrovaní, nepochopení a týraní zo strany spoluobčanov a kolegov… Takéto znázorňovanie jednotlivcov a ich svetov vo vašich prózach je hyperbolické, alebo vlastne len ide o drsnú realitu?
– Myslím si, že je to jeden celkom reálny scenár. Sú ľudia, ktorí celý
život žijú minimalizovanú rutinu, odpracujú svoju dennú normu alebo mzdu a potom sedia v krčme alebo na pni vo svojom dvore alebo pred televízorom a tak im ubieha život. A sú aj ľudia, ktorí sú zotročení v štátnych podnikoch a nemajú východisko, lebo im je vsadené do hlavy, že je hriech stratiť štátne zamestnanie. A tak sa zobúdzajú s myšlienkami o tom, že najhoršia vec na svete je dostať výpoveď, pokým druhá najhoršia vec je nedostať výpoveď a zostať aj naďalej v tom pekle. Poviedka Február do určitej miery zachádza do nejakých fantázií, ale v podstate vyplývala z mojej hlbokej frustrácie prácou v školstve. Samozrejme, ten pocit sa môže všeobecne vzťahovať na každé štátne zamestnanie, všade jestvujú nátlaky, nezdravé ovzdušie, utrpenie…
Čítaním týchto dvoch próz často sa získava dojem, že vlastne vytvárate svojráznu paródiu prózneho diela a že ide o svojráznu antiprózu, v ktorej – s nemalou dávkou drsného humoru a rozpracovaním banálnych a vulgárnych motívov – vlastne zosmiešňujete literárne pravidlá a samu štruktúru prózneho diela… Bol to jeden z cieľov pri písaní tejto knihy? A možno to bolo aj provokovanie literárnej kritiky?
– Sú aj také prvky, ale určite to nebol prvoradý zámer. V mojich literárnych začiatkoch to možno bolo primárnejšie, teda zosmiešňovať, vytvoriť niečo, čo sa nepodobá na nič, čo bolo vytvorené dovtedy; ako aj šokovať niektorých konzumentov a vtedajších nositeľov našej rusínskej literárnej scény, ktorá mne bola neuveriteľne nudná. Na druhej strane občas ma rozčuľujú (nie vždy v negatívnom zmysle) niektoré veci, ktoré robia niektorí iní spisovatelia, alebo sa mi zdá smiešne to, čo robia, takže robím rôzne alúzie na nich. Napríklad niektorí spisovatelia sa chvastajú tým, že sa im darí ľahko a často zvábiť ženy do postele, a mňa baví parodicky písať o tom, že sa mne to nedarí, a vlastne je to nemožné robiť, aspoň v mojom svete. Alebo keď niektorí západní spisovatelia (napr. Michel Houellebecq) píšu o svojom bohatstve a o nekonečných materiálnych možnostiach – je to možno v ich krajinách normálna vec, ale mňa to príliš domŕza.
Pokračujete v písaní? Možno očakávať nové vydanie s vašimi poviedkami?
– Píšem čoraz pomalšie a každá moja nová poviedka už možno bude posledná. Ale treba sa s tým uspokojiť – ak má byť posledná, nech je posledná. Ak sa objaví niečo nové a pocítim potrebu písať aj naďalej, budem písať. Nestratím nijaké peniaze, ak nebudem písať, lebo z tohto sa určite nebohatne. Nasledujúce knihy však budú závisieť od vydavateľov, lebo materiál na vydanie už jestvuje.