Jeden sme rod

Pod heslom: Gens una sumus (jeden sme rod) prebiehajú v Skopji XX. Mužské a V. ženské olympijské hry. Kým naše šachistky nezahrali významnejšiu rolu – nekvalifikovali sa do finálovej skupiny, ale sa musia uspokojiť s bojom o deviate až šestnáste miesto, – muži hrajú oveľa lepšie. GLIGORIĆ, IVKOV, LJUBOJEVIĆ, MATULOVIĆ, MATANOVIĆ a RUKAVINA (v každom kole hrajú iba štyria) hrali, až na menšie výnimky, veľmi isto a kvalifikovali sa do finálovej skupiny. Boje v semifinálových skupinách boli oveľa zaujímavejšie, než sa to pred olympiádou očakávalo. Spomedzi 63 mužstiev rozdelených do ôsmich semifinálových skupín len niekoľko hralo úplne podradnú úlohu (Panenské ostrovy napríklad), kým iné produkovali oveľa lepší šach. Medzi takéto príjemné prekvapenia olympiády patrí Albánsko a Filipíny, mužstvá, ktoré vysloveným favoritom, Bulharsku, Holandsku, resp. USA a Rumunsku spôsobili nemálo horúcich chvíľ, ale v rozhodujúcom okamihu vypustili šancu z rúk.

Po semifinálových bojoch sa do finálovej „A“ skupiny kvalifikovalo 16 mužstiev, ktoré vo vzájomných stretnutiach rozhodnú, ktoré si mužstvá domov odnesú medaily a ktoré iba spomienky. Okrem Juhoslávie vo finálovej skupine sú: ZSSR, Bulharsko, NSR, NDR, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Švédsko, Argentína, ČSSR, Španielsko, USA, Dánsko a Holandsko. Naši šachisti aj vo finálovej skupine štartovali veľmi úspešne. Po siedmom kole sa nachádzali na najvyššom stupienku v tabuľke. Z možných 20 získali až 15, čo znamená, že v priemere vyhrávali v každom kole 3 : 1. Veľkým prekvapením finálových bojov je mužstvo Španielska, ktoré bolo, po piatom kole, hneď za Juhosláviou. Španieli, ktorí sa nemôžu pochváliť toľkými šachovými menami ako niektoré iné štáty, nerešpektujú žiadnych súperov. Nad vysokofavorizovanými Dánmi vyhrali až 3,5:0,5.

Nebolo to však jediné prekvapenie na olympiáde. Ako explózia vyznela správa o víťazstve reprezentácie Maďarska nad favoritom č. 1  mužstvom Sovietskeho zväzu. Bol to ďalší z dôkazov, že je šach v tejto krajine vo veľmi vážnej kríze. Aj keď v sovietskom mužstve nehrajú Botvinik(ktorý sa vzdal aktívnej činnosti), Keres a Geller, predsa sú v ňom traja bývalí majstri sveta: Smyslov, Taľa Petrosian. Okrem nich je v Skopji Viktor Korčnoj, pred niekoľkými rokmi najlepší turnajový hráč na svete, ako aj Savon a mladý Anatolij Karpov, ktorého už teraz mnohí označujú za budúceho majstra sveta.

Bez Spasského a Fischera stratila skopská olimpiáda určité čaro, ale jej to čaro vracajú mladí veľmajstri, medzi ktorých našťastie môžeme zaradiť aj nášho Ljubomira Ljubojevića. Okrem „Ljubu“, ktorý si získal sympatie skopského publika, medzi „šťuky“ olimpijských hier patrí už spomínaný Karpov a Švéd Anderson. Milovníci šachu môžu ľutovať, že neprišiel aj najmladší zo štvorice – Mecking. Aj bez Meckinga však Ljubojević, Karpov a o niečo menej aj Anderson nepoznajú prekážky, cez ktoré by nemohli prejsť. Všetci ich súperi sa sťažujú (podobne ako Fischerovi súperi), že títo mladí veľmajstri nevedia hrať na remízu, ale v každej situácii hrajú len na výhru. Najväčšie ťažkosti svojim súperom zatiaľ robil práve náš Ljubojević, ktorý v prvých deviatich partiách zaznamenal osem víťazstiev a jednu remízu. Karpov vyhral päť partií, ale prehral s Bulharom Padevskim.

Jediným väčším nedorozumením bola kontumačná prehra Tringova s Korčným. Pred pokračovaním partie zo štvrtého kola rozhodcovia nenašli v obálke zapísaný Tringov ťah. Pravidlá v takomto prípade jasne žiadajú kontumačnú prehru, takže sa Bulharské mužstvo zbytočne sťažovalo. Takéto riešenie však v žiadnom prípade neprospeje ani samotnému šachu, ani jeho popularite. Výsledky treba dosiahnuť za šachovnicou a nie za rozhodcovským stolom.

M. D.

(Výber z Hlasu ľudu číslo 41,

ktoré vyšlo 7. októbra 1972

v Novom Sade)

vo výbere Kataríny Gažovej