Krása bez koreňov
KVETINÁRSTVO
Medzi rastliny, ktoré pre svoj život nepotrebujú pôdu, ale úplne im postačí len trochu vody, patria tillandsie. Získavajú nás svojou neobvyklou krásou, ako i nenáročnosťou pestovania. Aj keď sme už o nich pred určitým časom písali, pre ich čoraz väčšiu obľúbenosť sa im venujeme znovu.
Tillandsie patria medzi epifyty, ktoré sú zaujímavé samotným spôsobom života. Do tejto skupiny patrí okolo 30-tisíc druhov. Veľkú väčšinu tvoria orchidey, paprade, antúrie, bromélie, peperómie, hoye, fikusy, kaktusy a mnohé iné. Názov epifyt (epi – na, phytus – rastlina) znamená, že ide o rastliny rastúce prevažne na inej rastline. Táto tvorí akúsi podložku nachádzajúcu sa na mieste s ideálnym množstvom svetla, tepla a vlhkosti. To sú prevažne vyššie rastliny – stromy, kríky, kaktusy, dokonca telá iných epifytov.
Vo voľnej prírode pravé epifyty žijú na svojich hostiteľoch celý svoj život (napr. tillandsie). Poloepifyty využívajú hostiteľa len v určitej fáze svojho života, zo začiatku rastú v substráte medzi stromami. Nedostatok svetla ich núti pomocou vzdušných koreňov vyšplhať sa po kmeni až do koruny stromu (napr. filodendron alebo monstera).
Veľa ráz sa v rôznych knihách a príručkách o izbových rastlinách stretávame s nesprávnym zaradením epifytov medzi príživníkov (parazity). To je však omyl. Parazit cielene preniká koreňmi do tela hostiteľa, odoberá mu živiny a najčastejšie ho tým aj zničí. Epifyt sa koreňmi len pevne prichytí o telo hostiteľa a nič z neho nevysaje. Vodu a živiny prijíma z dažďa, rosy, hmly pomocou koreňov a listov (napr. orchidey).
U iných epifytov korene vývojom stratili vyživovaciu schopnosť a slúžia len na pevné prichytenie o podklad. Vodu a živiny rastlina získava povrchom listov (napr. tillandsie). Rastliny vyskytujúce sa vo vlhkých a hustých lesoch vodu doslova dýchajú. Druhy rastúce na územiach s nepravidelnými dažďami majú listy v tvare objemných lievikov. Ďalšie sa vyskytujú na miestach s veľkými rozdielmi medzi dennou a nočnou teplotou a vodu si kondenzujú na sústave chĺpkov a šupiniek na povrchu tela. Pre tento prípad sú vybavené sukulentnými pletivami, kam počas prebytku uskladňujú vodu na horšie časy.
Živiny a stavebné látky rastlina prijíma priamo z vody. Dažďová voda obsahuje vzdušný dusík a prachové častice. Pretekaním cez koruny stromov a konáre zmýva aj organický materiál a takto obohatená je ideálnou výživou.
Tillandsie patria do čeľade broméliovitých, z ktorých pravdepodobne každý pozná a obdivuje najdekoratívnejšiu rastlinu – ananás. Tieto zaujímavé rastliny pochádzajú zo Strednej a Južnej Ameriky. Prirodzene rastú v hustých tropických pralesoch, kde je teplo a vlhko, na miestach s nápadne rozbujneným rastlinstvom, ale aj vo vysokých horách, kde teploty často klesajú pod bod mrazu. Môžeme ich nájsť aj na miestach, kde nespadne ani kvapka dažďa a predsa tu rastú, kvitnú a rozmnožujú sa. Preniknú do dutín stromov, skál, rastú na rôznych miestach. Počas vývoja sa im vyvinuli špeciálne bunky na listoch, ktoré im umožňujú žiť bez toho, aby zapúšťali korene.
ROZDELENIE TILLANDSIÍ
Tillandsie môžeme rozdeliť na dve skupiny: zelené a strieborné.
Zelené tillandsie pochádzajú z tropických dažďových pralesov, kde je teplo a vlhko. Ich listy sú mäkké, šupiniek majú málo, nie sú až tak odolné proti priamemu slnečnému žiareniu. Listy nevytvárajú toľko sukulentných pletív ako strieborné. Zelené druhy tillandsií rastú rýchlejšie.
Strieborné druhy pochádzajú z vyšších polôh, kde zrážky nie sú pravidelné, ich listy sú tvrdšie, krehké a pokryté množstvom šupiniek. Sú odolnejšie proti slnečnému žiareniu a nie sú tak náročné na množstvo zrážkovej vody, ale vyžadujú väčšie striedanie denných a nočných teplôt a pohyb vzduchu.
Korene tillandsií nemajú saciu schopnosť. Väčšina tillandsií má listy pokryté šupinkami. Šupinky sú vlastne mŕtve chĺpky, ktoré majú vysokú saciu schopnosť. Tieto šupinky majú dve funkcie. Chránia rastlinu pred sálajúcim slnečným žiarením, to znamená, že rastlinu chránia pred prehriatím a nadmerným odparom vody a vedia do seba nasať vodu buď dažďovú alebo len vyzrážanú rosu. Tú si rastlina prostredníctvom buniek prečerpá do zásobných pletív. V období vlhka šupinky na listoch odstávajú a neblokujú prieduchy, cez ktoré rastlina prijíma oxid uhličitý. V období sucha šupinky tesne priliehajú k listom a bránia rastline odpariť veľa vody. Preto musíme dávať pozor, aby sme šupiny na rastlinách nepoškodili hladkaním alebo šúchaním po listoch. Rastlinka by ich už nikdy neobnovila a mohla by uhynúť kvôli dehydratácii.
PESTOVANIE
Rastliny umiestnime na dobre presvetlené miesto, to znamená v blízkosti okien. Nikdy ich neumiestňujeme priamo nad vykurovacie telesá. V lete je vhodné rastliny umiestniť von do polotieňa. Tillandsie majú rady časté rosenie, výkyvy teplôt a pohyb čerstvého vzduchu.
Aspoň 2- – 3-krát do týždňa je potrebné ich orosiť alebo namočiť do mäkkej dažďovej vody. Mäkká voda je aj voda z rybníkov či väčších riek, v zime roztopený ľad alebo sneh. V núdzových prípadoch môžeme použiť aj destilovanú vodu s malým množstvom hnojiva na orchidey, alebo prevarenú vodu z vodovodu (treba ju variť aspoň 5 minút). Vápenné soli obsiahnuté v nej môžu zalepiť šupinky a po čase rastlina prestane prijímať vodu, lebo prieduchy má upchaté vodným kameňom a po čase uschne. Pokiaľ môžeme, rastliny treba rosiť vždy večer.
V zimnom období je vzduch suchý, preto je potrebné rastliny rosiť častejšie, aspoň každý druhý deň. Pokiaľ máme možnosť, v zimnom období ich treba umiestniť do chladnejších svetlých priestorov, ako sú verandy, chodby alebo iné priestory, kde je teplota okolo 10 °C. Vtedy rastliny nemusíme tak často rosiť, stačí raz za 2 týždne.
Všetky tillandsie kvitnú, väčšina druhov práve v zimnom období. No každá tillandsia kvitne len raz za svoj život. Už počas kvitnutia alebo po ňom rastlina vytvára dcérske odnože. Môže to byť jedna až päť nových rastliniek. Po odkvitnutí materská rastlina už nerastie, ale všetky živiny čo príjme, dáva svojim dcérskym rastlinkám. Tie keď dorastú do veľkosti dospelej (môže to trvať od jedného roka až do štyroch – piatich rokov), materská rastlina odumrie.
Zo skúseností pestovateľov vyplýva, že viac ako 90 % problémov s pestovaním tillandsií spôsobuje používanie nevhodnej – tvrdej vody. V lete denne rosíme priamo na listy. Každé tri až štyri týždne prihnojíme na list, ktoré pridávame do vody na rosenie. Nikdy nehnojíme rastlinu, ktorá nie je vlhká. V plnej sezόne ich raz do týždňa na niekoľko minút ponoríme do mäkkej vody.
Niektoré odrody so zelenými listami uprednostňujú zakorenenie v nádobe. Najznámejšia z nich – Tillandsia cyanea dobre rastie aj v našich interiéroch. Väčšina odrôd je schopná prežiť jednoducho upevnená na kúsku kôry alebo korku. Pripútajú sa k nim niekoľkými korienkami a sajú vlhkosť pomocou dobre fungujúceho systému. Nevyhovujúce prostredie na pestovanie tillandsií je kuchyňa, kde sa tvoria mastné výpary. Na listoch by sa vytvorila lepkavá vrstva, ktorá by nadlho zabraňovala absorpcii vody.
Tieto rastliny majú rady dostatok svetla, ktoré zabezpečuje ich rast po celý rok, nie však priame slnko, najmä odrody so sivými listami. Vyhovuje im stabilné, mierne teplé prostredie s teplotou okolo 20 °C počas celého roka.
Opatrní musíme byť aj pri vetraní, rastliny sú totiž citlivé na prievan. Umiestniť ich treba za krídla okien a dávame pozor, aby sme sa v miestnosti, kde ich pestujeme, vyhli prudkým zmenám teploty.
V lete ich prenesieme na čerstvý vzduch. Zavesíme ich v tieni stromu, ktorý má redšie olistenie. V septembri, keď sú už noci chladnejšie, ich zasa prenesieme dovnútra.
Tillandsie sa najčastejšie pestujú na kuse kôry alebo korku, ale najmenšie druhy môžeme pestovať aj bez nich. Ich dekoratívny vzhľad vyžaduje zvýraznenie na prírodných a rustikálnych podkladoch. Najvhodnejšie je drevo, môžeme použiť to, čo máme radi, napríklad olúpané polená prederavené červotočom, konár brezy s odlúpnutou, pokrútenou kôrou, časť koreňa alebo uzlovitý konár viniča. Vhodná je aj časť tyče z veľkého bambusu. Druhom Tillandsia usneoides – tilandsia bradovitá a Tillandsia albertiana budú efektne prevísať jemné konáriky. V kúpeľni budú dobrým dojmom pôsobiť umiestnené napríklad v zbierke exotických mušieľ. Sú to teda veľmi zvláštne rastliny, pritom nie sú náročné na pestovanie, ale treba im zabezpečiť prostredie, ktoré im vyhovuje.
AKO ICH UPEVŇUJEME?
Vyhovuje im akákoľvek opora schopná udržať vlhkosť. Upevniť ich však musíme sami, lebo koreňmi sa o oporu neprichytia. Môžeme použiť napríklad nenápadný nylon telovej farby, lebo je elastický a prepúšťa vodu. Vhodné je aj prírodné lyko, ktoré treba navlhčiť, potom sa ľahšie uviaže.
Ľ. S.
Foto: internet
