Krokodílie slzy

Byť novinárom v dnešnej dobe nie je ľahko. Neúcta zo strany verejnosti, šikanovanie či nízke platy sú iba niektoré z prekážok, na ktoré denne narážajú novinári. Ale byť novinárom, ktorý musí viesť rozhovor s naším prezidentom, je pravdepodobne ešte ťažšie. Mať hodinu a 40-minútový rozhovor (alebo skôr počúvať prezidentov monológ) a byť prerušovaný pri kladení takmer každej otázky, lebo, pravdaže, prezident vie lepšie, čo sa ho novinár chce opýtať, je skutočne veľmi ťažko.

Vie to najlepšie novinár Rádio-televízie Srbsko, ktorý v nedeľu mal (ne)šťastie viesť rozhovor s prezidentom našej krajiny. Kto sa nestratil v mori informácií, ktoré prezident sebavedome (s dramatickými prestávkami) referoval, mohol sa dozvedieť aj kto bude nositeľom listiny Srbskej pokrokovej strany na voľbách v Belehrade. Hovoriac o návšteve japonskej delegácie, na ktorú vraj môžeme byť všetci hrdí, do svojho monológu zakomponoval aj jazykové poučky a upozornil nás, že hádam všetci chybne vyslovujeme názov automobilovej značky Mazda. Na rad prišli aj citlivé chvíle a dozvedeli sme sa aj to, že prezident len čo nezaplakal, keď počul, čo vyhlásil čiernohorský metropolita lebo, ako povedal, on si to nezaslúžil.

A zaslúžili si podaktorí občania Srbska pracovať za 25-tisícovú mesačnú mzdu? Najnižšia poľnohospodárska penzia v minulom roku vynášala necelých 11-tisíc dinárov a dostávalo ju viac ako 190-tisíc občanov. Zľutoval sa prezident a zvýšil penzie? Nie! Nedotkli sa ho slová podaktorých starých občanov, ktorí neraz povedali, že už zabudli chuť mlieka… Nedotklo sa ho, keďže jeho rodičia mesačne na svoje kontá dostanú 80- resp. 90-tisíc dinárov. Avšak kritické slová na jeho účet takmer vyvolali slzy, alebo to bolo iba jedno z divadielok, ktoré malo vyvolať zľutovanie verejnosti a… zabezpečiť ďalšiu podporu. Veď sa už mnohokrát ukázalo, že patetické výroky majú moc.