Kto unesie reformy?

HOSPODÁRSKE TRENDY

Matematika azda nepozná rovnicu s toľkými neznámymi, ktorými by sa dala vystihnúť plná podstata zložitej cesty uzdravenia našej ekonomiky. Minister Saša Radulović v pozícii vlajkonosiča reforiem tvrdí, že sú zmeny štyroch základných zákonov, o práci, privatizácii, konkurzoch a vydávaní stavebných povolení, ktoré menia základy fungovania ekonomiky a účasti štátu v nej, nutné a súrne, lebo bez toho Srbsko neprežije. Schválenie troch z nich je podmienkou, aby sme získali 250 miliónov dolárov úverov Svetovej banky, ktoré by sa v prvom rade mali využiť na štrukturálne reformy, odkazujú jej činitelia.

Súbežne s týmto rokuje sa u nás o industrializácii ako štátnom projekte a priorite opierajúcej sa o šesť stĺpov: výrobu, potraviny, prepravu, energie, stavebníctvo a informačno-komunikačné technológie. Predsavzatia pekné, skutočnosť však chmúrna: v priemyselných prevádzkach, kde kedysi pôsobilo asi milión robotníkov v Srbsku, dnes ich je aspoň štyrikrát menej. A na záverečnej časti fóra k 160. výročiu vzniku nášho priemyslu a fabrík, ktoré sa nedávno začalo v Kragujevci a ukončilo 5. decembra v Srbskej akadémii vied a umení, bolo počuť i to, že by v odvetví, ktoré by malo byť najvitálnejším segmentom ekonomiky, lebo vytvára zisk a príležitosti na zamestnávanie, malo robiť asi 40 percent vysoko odborných kádrov. U nás ich je, žiaľ, len sedem percent.

Znamená to, že je jednou z najväčších dnešných ekonomických skúšok modernizácia priemyslu a zlepšenie inovačných kapacít, nutnosť podnecovať príchod zahraničného kapitálu (za prvé trištvrte roka jeho hodnota bola len okolo pol miliardy eur), zlepšenie štruktúry a hodnoty exportu, makroekonomická stabilita ako predpoklad tak rastu životného štandardu, ako aj vzniku nových pracovných príležitostí.

Čosi v tomto smere už našťastie napreduje: priemyselná výroba v októbri bola o viac než päť percent vyššia ako v októbri 2012, ďakujúc predovšetkým výrobe motorových vozidiel a vlečiek, elektrického prúdu, derivátov ropy, elektrických vybavení a základných kovov. Ďalším kladom je veľmi nízka medziročná inflácia, pod ktorú sa v prvom rade podpísalo zníženie cien potravín – 3,3 percenta celkove, opatrenia menovej a inej politiky, samozrejme, i obmedzená kúpyschopnosť obyvateľstva. Rozpočet, ktorý hospodárski odborníci hodnotia ako minimum nevyhnutných opatrení a maximum sociálnej zodpovednosti, má ako pozitívne i to, že sa prvýkrát v ňom na svetlo sveta vynášajú všetky výdavky, hoci to prakticky znamená, že máme viac ako 7-percentný deficit, medzi najvyššími v blízkom a širokom okolí.

Teší však rozhodnosť vlády realizovať ho, zodpovedne sa správať vo verejnom úseku a pri riešení problémov v bankách. Táto by taktiež musela byť oveľa dôslednejšia v úsporách: subvencie sa síce zmenšili, ale iné platby stúpli, tak je stav v podstate taký, aký bol aj predtým. Aj keď najväčšiu časť nákladov ťažko zredukovať, lebo ide o platby úrokov, sociálne výplaty, penzie a kapitálové náklady, príležitosti na to predsa sú: od oblasti verejného obstarávania do platových bonusov vo verejnom úseku.

Na tieto bežné problémy treba pridať i nutné reformy, bez ktorých sa z krízy dostať nemožno. Majú čoraz viac odporcov a na ne sa ani popredné syndikátne organizácie, Zväz samostatných syndikátov Srbska a Nezávislosť, nedávajú blahosklonne. Platí to zvlášť v prípade zmien terajšieho Zákona o práci, ktorý minister Radulović považuje za jednu z prekážok pri lákaní zahraničných investorov, kým mu odborári oponujú, že hľadí najmä na záujmy zamestnávateľov, nie aj robotníkov. Kto potom môže vravieť, že sa dejiny, síce v inej podobe, neopakujú: cesta naspäť nemožná, napred sa ísť musí. Zvlášť keď sa chce, aby budova novej ekonomiky vznikala rýchlo, úspešne a transparentne. Na jej stavbu vláda priváža ďalšie tehly, no k streche predsa stále ďaleko.

                                                                                                   Oto Filip