Kukučín román písal v studenej ambulancii
Martin Kukučín (1860 – 1928) ako spisovateľ patrí k významným predstaviteľom slovenského literárneho realizmu. V súkromnom živote, vlastným menom Matej Bencúr, bol lekár a humanista.
Pochádzal zo zemianskej rodiny z Jasenovej. Po skončení evanjelického gymnázia v Revúcej a Martine, vyššieho gymnázia v Kežmarku a Šoproni, lekársku fakultu skončil v Prahe. O prácu sa uchádzal na viacerých miestach, aj medzi vojvodinskými Slovákmi, aj v Starej Pazove. Prácu však dostal až roku 1893 v Selci na jadranskom ostrove Brač, kde sa zoznámil s budúcou manželkou Petronilou, rodenou Didolićovou. Na ostrove Brač ako lekár pôsobil 13 rokov. V roku 1906 odcestoval do Čile, kde v klinike a samostatne ako lekár pracoval v mestách Antofagast, Santiago a Punta Arenas. Do Chorvátska sa vrátil roku 1922. Vtedy cestoval aj na Slovensko a navštevoval aj slovenské rodiny vo Vojvodine. Do Južnej Ameriky sa nakrátko vrátil ešte raz v rokoch 1925/26, aby dal do poriadku svoje majetkové vzťahy, a potom sa natrvalo usadil v Chorvátsku, kde sa plne venoval chorej manželke v kúpeľoch Lipik. Tam onedlho ochorel na zápal pľúc a umrel roku 1928. Pochovaný bol dočasne v Záhrebe. V mene Matice slovenskej a Slovákov posmrtnú reč mal pazovský evanjelický farár Vladimír Konštantín Hurban. Zopár mesiacov neskoršie jeho telesné pozostatky boli natrvalo uložené do hrobky na Národnom cintoríne v Martine.
O spisovateľovi a publicistovi Martinovi Kukučínovi je veľa toho napísané. Jeho diela každý rád číta. Mnohí sa aj v staršom veku vracajú k jeho dielam, takže by iste bolo zaujímavé ozrejmiť ešte niektoré detaily z Kukučínovho života „v stráni“.
To nám umožňujú listy z písomnej pozostalosti profesora Michala Filipa a rodiny Hurbanovej uschované v Ústrednom archíve Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi so sídlom v Starej Pazove.
Z listov adresovaných na Michala Filipa zisťujeme, že sa po druhej svetovej vojne Slovenská literárna spoločnosť začala väčšmi zaujímať o život Martina Kukučína v Chorvátsku a Amerike. Z toho podnetu oslovili istého pána Ing. Petra Ostojića, aby napísal spomienky na spoločný život medzi Chorvátmi. Keďže toho bolo málo, v roku 1955 profesora Michala Filipa, vtedy lektora českého a slovenského jazyka na Filologickej fakulte v Belehrade, oslovili, aby našiel aj ďalšie osoby, ktoré sa osobne poznali so slovenským prozaikom s vlastným menom Matej Bencúr. Tak prof. Michal Filip nadviazal písomné kontakty s učiteľkou vo výslužbe Franjkou Štambukovou zo Splitu, ktorá dlho žila v Selci na Brači. Dokonca Kukučínova manželka jej bola príbuzná, takže Dr. Mateja Bencúra veľmi dobre poznala. Rodina Bencúrová, ako uvádza v liste, žila v dome manželkiných strýkov.
V obsažnom článku (3 strany strojopisu A4 formátu) Franjka Štambuková opisuje Dr. Mateja Bencúra ako lekára altruistu, filantropa, mierumilovného a obetavého človeka: „Svedomitý a pracovitý človek, dokonale presný, neustále zaneprázdnený lekárskou prácou alebo písaním.“ Po opise jeho ambulancie učiteľka Štambuková poznamenala: „Nik nevedel, čo doktor Bencúr vo svojej ambulancii píše. Až keď sme dostali do rúk chorvátsky preklad jeho románu Dom v stráni, zistili sme, že bol aj spisovateľom. Sám o tom nikdy nehovoril, zo skromnosti. V ambulancii nemal pec. V zime tam písal v kabáte. Nosieval vysoké čižmy a nohy si počas písania v studenej miestnosti vsunul do súkenného vreca… Nerád sa vraj zapájal do spoločenského a zábavného života. Aktívnym členom bol len kultúrno-čítacieho spolku Hrvatski sastanak.
Peniaze si nevážil, takže ich nikdy ani nemal. Niektorí ho považovali za čudáka. Nemohli pochopiť jeho obetu liečiť chorých celé mesiace, pravidelne ich navštevovať aj bez pozvania, deliť lieky, a pritom si nepýtať peniaze. Keď mu ich ľudia z úcty dali, zo sumy odpočítal koľko jeho práca stála a ostatné vrátil. Keby v rodine chorého videl chudobu a biedu, zo súcitu siahol po vlastných peniazoch a dával im. Od chorých žiadal prísne dodržiavanie lekárskych pokynov. Kto sa obrátil na nadrilekárov, toho už liečiť nechcel.“
O tom, ako sa rodina Bencúrová rozhodla odísť do Južnej Ameriky, pani učiteľka zo Splitu uviedla: „V predvolebnej kampani nastali nielen politické, ale aj rodinné boje. Na Dr. Bencúra sa kládli určité požiadavky, ktoré sa priečili jeho charakteru. Preto sa rozhodol odísť do Ameriky, k manželkinmu švagrovi na farmu. Peniaze si požičal od obchodníka v Sumartine. Keď o tom počuli občania Selca, boli smutní, lebo pochopili, koho utratia. Z úcty ho vyprevadili až do Splitu. V Punta Arenas (štát Čile) musel sa najprv učiť španielčinu a skladať doktorandskú skúšku. Ku každému pacientovi sa správal rovnako, aj k černochom, lebo miloval ľudí. V Amerike pracoval v Sokole chorvátskom a juhoslovanskom…“
Záverom Štambuková pripomenula, že Bencúrovci v Amerike vlastnili pekný kus majetku – farmy.
V druhom článku Franjky Štambukovej je popísaná ústna spomienka Prospera Kušćevića z Nerežinca na Brači v podobe interview: „Kušćević hovorí, že Bencúr bol veľmi skromný, tichý a pracovitý človek. Na prvý pohľad sa zdal byť namyslený, ale kto sa s ním bližšie zoznámil, zistil, že z neho žiari dobrota. Počas a po prvej svetovej vojne veľa peňazí nazbieral a posielal do Európy na obranu slovanských národov pred Rakúskom.“
V Ústrednom archíve SEAVC je zachovaný rukopis Dr. Miloslava Bartulicu zo Záhrebu „DR MATEJ BENCUR, revolucionarni borac protiv Austrije kao predsjednik jugoslovenske iseljeničke nacionalne organizacije u Chile“, spomienka Ľudmily Hurbanovej na Martina Kukučína, keď pobudol v Pazove, posmrtná reč V. K. Hurbana na Kukučínovom pohrebe v Záhrebe a jeden malý textík – vysvetlenie fotky istého autora, v ktorom opisuje fotku z Lipiku z augusta 1926. S Martinom Kukučínom a jeho manželkou sa údajne fotili: Miloslav, Ľudovít a Izabela Vlčekovci z Nového Sadu, Elena Izáková z Bratislavy, Božena Podhradská a Michal a Anna Párnickovci z Kysáča, Vera a Eva Krznarićové a Ján Goda z Aradáča. Žiaľ, spomínaná fotografia v archíve nie je.
Katarína Verešová
