Love My Science: Celý svet je v podstate jeden veľký chaos

„S hudbou som začala v sedemnástich rokoch. Dostala som prvý synťák Yamahu, ktorá mala iba osem zvukov,” hovorí Ingrid Rudavská o svojich začiatkoch. „Fičala som na synth, new wave, takže som si rozšírila paletu zvukov s ďalšou Yamahou, potom ďalšou, až som sa dostala k Logicu, hudobnému programu, s ktorým robím doteraz. Postupne mi nestačili iba synťáky a Logic, chcela som použiť aj živé nástroje: gitary, xylofón, saxofón, klarinet, priečnu flautu, akordeón, husle, čelo… To všetko som si pokúpila a mám vo svojom nahrávacom štúdiu, obývačke a spálni, čiže v izbe, v ktorej žijem. Bubny si kvôli susedom a priestoru už kúpiť nemôžem. Nemám nafukovací byt…“

Zvuk vášho projektu by sa mohol všeobecne ocharakterizovať ako temný electropunk… Ktoré žánre a skupiny vás inšpirovali na vytváranie takéhoto zvuku?

„V osemdesiatych rokoch fičal Depeche Mode alebo metal. Ja som bola depešáčka, okrem Depeche som počúvala Duran Duran, Soft Cell, Siouxie and the Banshees, Gary Numan, Visage, punk, new wave, neskôr postpunk, The Cure, Joy Division – i keď s veľkým omeškaním, ale je pravda, že ku gitarám som pričuchla až neskôr a obľúbila si indie, shoegaze…“

S elektronickým zvukom spájate niektoré klasické hudobné nástroje, akým sú husle… Ako sa navzájom „zhodujú” husle s elektronickými nástrojmi?

„Výborne, ale chcem si zaobstarať aj elektrické husle, to bude ešte lepšie. Nespájam s elektronikou len husle, ale aj elektrické čelo a tiež živé nástroje, ako klarinet, saxofón, priečnu flautu, samozrejme, gitary, akordeón… Nebaví ma stále stláčať iba klávesy na synťáku, je to dosť umelé, mám rada kombináciu elektroniky (čo je veda, v podstate technika), neživot so životom, s naozajstnými nástrojmi, do ktorých človek vdýchne život, dynamiku. Rada sa vyvíjam, posúvam, to je druhý dôvod, prečo to robím.“

Rozpovedzte o koncepcii vášho albumu Perfect Disorder. Sám názov odkazuje, že všeličo v dnešnom svete nie je v poriadku…

„Presne tak. Ja som sama takýto prípad, môj svet je presne taký, ako ja, a celý svet v podstate je jeden veľký chaos. Nikto nič nevie, nevie prečo vlastne žije, načo chodí do práce, prečo musí zarábať peniaze… Prežiť je pre mňa málo, tápam, premýšľam, či nie je niekedy niečo viac ako tento násilný nezmyselný kolotoč… To je koncepcia celého albumu: premýšľať, analyzovať, niekam sa dostať, ale v podstate sa nedostaneme aj tak nikam, lebo nikto nič nevie. Umenie túto neistotu iba spracúva, podáva druhým, a tak tú neistotu len zväčšuje. Prečo to vôbec teda robiť? Aby sme neboli všetci jedna myseľ, jeden človek, jedno telo, jedna vakcína, jeden vírus, aby sme použili mozgy, začali mať vlastné názory a používali ich už konečne. Tieto večné šablóny a paradigmy ľuďom strašne vyhovujú, lebo sú leniví premýšľať, lebo myslenie bolí a berie čas, ktorý môžu využiť na žrádlo a nič nerobenie alebo sťažovanie sa.“

Zaoberáte sa aj výtvarným umením a literatúrou… Aké výtvarné práce a texty vytvárate?

„Maľujem rada abstrakty, ale aj klasiky, krajinky, a najradšej mám kombináciu abstraktu s klasikou. Mám rada ilustrácie, dark obrazy. Svoju hororovú zbierku Afterparty som si ilustrovala sama. Píšem horor, scifi, absurdné poviedky, romány, novely. Ide o introspekciu, zamyslenie sa nad sebou, psychológiu postáv, vykreslenie atmosféry, zastavenie sa v čase…“

Ako vplývala pandémia koronavírusu na vaše hudobné a umelecké aktivity?

„Mám na umenie viac času, viac inšpirácie… Pandémia je úžasný hit, experiment na ľuďoch, bohužiaľ, úspešný módny trik, dá sa o nej písať, skladať, inšpirovať sa ňou donekonečna. Snáď tie veci dakedy aj naživo prednesiem. Netreba to zas preháňať. Je kvantum zaujímavejších tém, samozrejme, načo sa opičiť po druhých?“

Hudbu projektu Love My Science si možno vypočuť na internetovej adrese: lovemyscience.bandcamp.com