Menej známe dejiny hardrocku: Bachman-Turner Overdrive

Bachman-Turner Overdrive predstavuje jeden z najúspešnejších kanadských hudobných príbehov zo 70. rokov, ktorého začiatok sa odohráva vo Winnipegu, sídelnom meste provincie Manitoba a hlavnými aktérmi prvej kapitoly sú traja Bachmanovci – gitarista a spevák Randy, gitarista Tim a bubeník Robbie, ako aj basgitarista Fred Turner. Všetci predtým hrali v skupine Brave Belt, ktorá sa po začiatočnom úspechu ocitla v neistej situácii bez vydavateľa. Hudobníci sa rozhodli pokračovať pod novým menom a vytvorili ho spojením svojich priezvisk, k čomu pridali slovo Overdrive, ktoré si vypožičali z časopisu o motorových vozidlách.

Už na prvom albume z roku 1973 Bachman-Turner Overdrive si definovali vlastný zvuk, stále oscilujúci medzi hardrockom (čo možno počuť v skladbách Don’t Get Yourself in Trouble a Stayed Awake All Night) a prvkami štýlov boogie (Gimme Your Money Please) a blues rock (Blue Collar). Kvalitná zvuková produkcia a všeobecná „radio-friendly“ atmosféra piesní, ale aj podpora zo strany vydavateľstva Mercury Records a intenzívne koncertovanie vplývali na rýchly rast popularity BTO v Kanade a v USA – najmä po vydaní druhého albumu, z ktorého ako úspešné single vynikli kusy Let It Ride a Takin’ Care of Business.

Šéf skupiny Randy Bachman určil niektoré pravidlá, ktoré mali dodržiavať všetci členovia – počas koncertných turné boli totiž zakázané alkohol, omamné látky a predmanželský sex. Gitarista Tim Bachman vraj nerešpektoval ani jedno z týchto pravidiel, a preto roku 1974 na jeho miesto prišiel Blair Thornton, ktorého hra obohatila celkový zvuk bandu, čo počuť už na albume Not Fragile (názov ináč naráža na album Fragile skupiny Yes). Je to najúspešnejšie vydanie BTO a obsahuje aj už spomenutý hit You Ain’t Seen Nothing Yet, ktorý vznikol ako inštrumentálny kus, až potom boli naň pridané aj určité verše (tie mali vlastne vyznieť iba žartovne) a pieseň vraj pôvodne ani nebola plánovaná na album. Dnes sa považuje za rockovú klasiku, dožila sa viacerých coververzií a možno ju občas počuť aj v rôznych televíznych vysielaniach, seriáloch a filmoch.

V nasledujúcom období BTO odohrali mnoho koncertov v USA a v Európe (mali aj spoločné turné s Thin Lizzy) a v roku 1975 na naliehanie vydavateľstva nahrali až dva albumy: Four Wheel Drive a Head On (v dvoch piesňach na tomto vydaní hosťoval Little Richard). Nadišli však na kritiky, že v nových skladbách sa len opakujú staré idey a medzi hudobníkmi postupne hasol ten pôvodný entuziazmus, na čo vplývala aj vyčerpanosť z neustáleho koncertovania alebo nahrávania v štúdiu. Po vydaní šiesteho albumu Freeways (1977) sám Randy Bachman opustil skupinu a novým členom sa stal basgitarista a spevák Jim Clench (ex April Wine).

Nasledujúce vydania Street Action (1978) a Rock’n’Roll Nights (1979) priniesli určité štýlové osvieženie a väčšina skladieb mala solídny, na to obdobie moderný hardrockový zvuk. Začiatkom roku 1980 BTO predsa na určité obdobie prestali s činnosťou. Medzičasom Randy Bachman nahral sólový album Survivor (1978), založil si aj novú formáciu Ironhorse, avšak tieto projekty boli bez širšieho ohlasu.

Návrat BTO na hudobnú scénu sa udial roku 1983 a do zostavy sa vrátili Randy a Tim Bachmanovci; ale tentoraz ich brat Robbie nebol spokojný s podmienkami spolupráce a na jeho miesto prišiel bubeník Garry Peterson (ex The Guess Who). Po koncertnom albume Live! Live! Live! (1986) a spoločnom turné s Van Halen nasledovali viaceré obdobia prestávok a obnovovania činnosti, ale pre nesúhlasy medzi členmi band sa „rozštiepil“ na dve frakcie, ktoré v nasledujúcich desaťročiach vystupovali pod menami BTO a Bachman & Turner.

Bachman-Turner Overdrive boli niektorými hudobnými kritikmi považovaní za kópiu The Who alebo ďalších rodákov Status Quo. Nikdy ani netajili, že boli ovplyvnení viacerými známymi skupinami, avšak svojou bohatou diskografiou a niekoľkými hitmi si zaistili miesto v dejinách hardrocku.