Menej známe dejiny hardrocku: Bang
O skupine Bang sa kedysi hovorilo, že sú americkou odpoveďou na Black Sabbath. V skutočnosti však nevytvárali až natoľko ťažký a chmúrny zvuk ako kolegovia z Anglicka, ale v ich tónoch počuť, že známu sabbathovskú formulu prispôsobili americkému štýlu. A viacerí znalci tohto druhu hudby súhlasia, že na albumoch Bang nahraných začiatkom 70. rokov ide o výnimočný hardrock, v ktorom možno vystopovať aj zárodky neskoršieho doom metalu (ide o tzv. proto-doom).
Napriek tomu, že zdieľali koncertné javiská s viacerými známymi menami (Black Sabbath, Deep Purple, Rod Stewart a Faces, Steppenwolf) a vydali tri albumy vo veľkom vydavateľstve Capitol Records, Bang nedosiahli očakávaný úspech, ale ich hudba dodnes vyvoláva nemalý záujem.
Hudobný príbeh menom Bang sa začína v auguste 1969 vo Filadelfii (štát Pennsylvánia), asi dva týždne po festivale Woodstock. Dvaja šestnásťroční nadšenci rockovej hudby – gitarista Frankie Gilcken a basgitarista Frank Ferrara – v lokálnych novinách oznámili, že potrebujú bubeníka na založenie bandu. Ozval sa im Tony Diorio, ktorý bol o desať rokov starší ako oni a mal už aj rodinu, ale dobre si navzájom rozumeli a začali spolu hrávať, inšpirovaní melodickosťou The Beatles, ale aj ťažkým gitarovým zvukom Black Sabbath a Grand Funk Railroad. Po odohraní prvého koncertu si prenajali pivnicu v meste Claymont, kde bubeník Tony Diorio ináč viedol súkromnú predajňu. V nasledujúcich mesiacoch intenzívne skúšali a začali vytvárať aj prvé autorské piesne.
Medzičasom sa dopočuli, že na Floride jestvuje vydavateľstvo, ktoré práve hľadá nové skupiny, takže si kúpili stan a prenajali príves, do ktorého nakládli svoje hudobné nástroje a zosilňovače a automobilom sa pohli na juh, s cieľom nájsť toho vydavateľa. Na ceste sa zase dopočuli, že v nasledujúci deň v meste Orlando koncertuje Rod Stewart. Pomysleli si, že by mali odísť najprv tam a pokúsiť sa zahrať pred jeho koncertom. Presvedčili organizátora, aby ich zaradil do programu a – bol to vlastne začiatok ich kariéry. Vďaka úspešnému vystúpeniu pred početným obecenstvom dostali príležitosť otvárať koncerty mnohých veľkých mien na Východnom pobreží USA.
Po získaní reputácie dobrého koncertného bandu počas leta 1971 Bang vošli do štúdia a nahrali 6 psychedelických hardrockových piesní, ktoré mali predstavovať ich debutový album Death of a Country. V tom období sa im tiež podarilo podpísať zmluvu s vydavateľstvom Capitol Records, avšak stadiaľ im povedali, aby nahrali celkom iné skladby, lebo ten materiál pod názvom Death of a Country bol vraj priveľmi progresívny na vkus vtedajšieho obecenstva. Entuziazmus členov Bang neklesal a za pomoci nových zosilňovačov značky Marshall (dovtedy používali Vox) si vytvorili konkrétnejší hardrockový zvuk, ktorý je spolu so spevom Franka Ferraru (ten zároveň pripomína Ozzyho Osbournea a Roberta Planta) príznačný pre všetky piesne na ich prvom oficiálnom albume pomenovanom jednoducho Bang (1972). Osobitné ovzdušie vytvárajú poetické texty piesní zaoberajúce sa napr. tajomstvom života a smrti, cestovaním v čase, ale aj neistým postavením jednotlivca v spoločnosti. Vydavateľ sa postaral o adekvátnu prezentáciu platne a úspech vydania bol potvrdený aj popularitou hitu Questions, ktorý sa dostal na zoznam Billboard.
V určitej chvíli situácia sa začala vymykať spod kontroly. Vydavateľstvo Capitol Records začali viesť iní ľudia, ktorí chceli skomercializovať meno a zvuk Bang. Skupine dohodli nahrávanie druhého albumu s vrcholným producentom a zvukárom v známom hollywoodskom štúdiu Sound Factory. A keď traja členovia Bang tam prišli, za bubnami v štúdiu už sedel niekto, kto sa mal podľa rozhodnutia vydavateľa zúčastniť v nahrávaní ich albumu, takže Tony Diorio bol fakticky vylúčený zo skupiny. Novým bubeníkom sa stal Bruce Gary, ináč vynikajúci hudobník, s ktorým nahrali vydanie Mother/Bow to the King (1972). Ide o kolekciu kvalitných skladieb na pomedzí hardrockového zvuku (ten je prítomný najmä v kusoch Keep On, Idealist/Realist, Humble a Tomorrow) a progresívneho rocku (v piesni Bow to the King, inšpirovanej boxerom Muhammadom Alim), avšak tento album sa napriek nespornej kvalite nepredával tak dobre ako jeho predchodca.
Na treťom albume pod názvom Music (1973) skupina dokonca pod vplyvom vydavateľa urobila odklon od hardrocku, takže toto vydanie možno štýlovo označiť ako poprock s charakteristickým zvukom 70. rokov. Medzičasom sa do skupiny vrátil Tony Diorio a začal pôsobiť ako ich manažér, ale Bang už koncertovali čoraz menej a vydavateľstvo stratilo záujem podporovať ich. Nespokojní s celkovou situáciou členovia bandu sa rozhodli prestať s činnosťou.
Omnoho neskoršie Bang sa znovu dali dokopy a nahrali ešte dva albumy: Return to Zero (1999) a The Maze (2004). Anglické vydavateľstvo Rise Above Records vydalo reedície všetkých nahrávok Bang zo 70. rokov, čo vzbudilo opätovný záujem o túto skupinu.
