Menej známe dejiny hardrocku: Blue Cheer

Priekopnícky bol najmä ich prvý album Vincebus Eruptum z roku 1968, ktorého ťažký a psychedelický zvuk bol na to obdobie nanajvýš inovačný a významný pre neskorší vznik štýlov, akými sú grunge, garage rock, stoner rock alebo doom metal. Z historického hľadiska Blue Cheer možno skutočne považovať za objaviteľov hardrocku a predchodcov heavy metalu v USA, pokým v Anglicku taký zvuk už trochu skôr patentovali Cream a Jimi Hendrix Experience.

Zakladateľom Blue Cheer bol basgitarista a spevák Dickie Peterson (1946 – 2009), ktorý sám povedal, že tento band bol jednoducho power trio hrajúce ultrablues a rokenrol. Peterson bol vlastne jediným stálym členom Blue Cheer v rôznych obdobiach skupiny a vedľa neho sa v nahrávaní albumu Vincebus Eruptum zúčastnili gitarista Leigh Stephens a bubeník Paul Whaley. Už úvodná pieseň Summertime Blues (pôvodne ju nahral Eddie Cochran) je definíciou hlučného a psychedelického hardrocku z konca 60. rokov a takéto ovzdušie dotvárajú kusy Doctor Please, Parchment Farm a Second Time Around. Debutová platňa sa dostala na zoznam Billboard a skupine priniesla úspech najmä v USA a v Kanade. Vyšla vo vydavateľstve Philips, ktoré uverejnilo prvých 6 albumov Blue Cheer.

Druhý album Outsideinside vyšiel iba sedem mesiacov po debute a priniesol viac psychedelickú náladu než zvukovú ťarchu, ktorou oplýva Vincebus Eruptum. Zaujímavosťou je, že časť skladieb bola nahrávaná v štúdiu, ale niektoré nahrávky boli realizované vonku, lebo tie piesne vraj boli odohrané natoľko hlučne, že ich nebolo možné adekvátne nahrať v zatvorenom priestore. Hneď po vydaní druhého albumu gitarista Leigh Stephens odchádza zo skupiny – údajne pre odlišné idey ohľadom hudobného štýlu, avšak podľa niektorých zdrojov bol vlastne postihnutý stratou sluchu. Na mieste gitaristu sa potom vystriedali viacerí hudobníci a tretiu platňu New! Improved! (1969) dokonca nahrali dve rozličné zloženia Blue Cheer (na strane A na gitare hral Bruce Stephens a na strane B hral gitarista a spevák Randy Holden). V súlade s tým aj prejav skupiny na tomto vydaní je dvojaký: prvú časť tvoria bluesrockové piesne s klavírom a coverom Dylanovho kusu It Takes a Lot to Laugh, It Takes a Train to Cry, pokým druhá časť v podstate pokračuje v hardrockovom štýle zakreslenom na prvých dvoch albumoch.

V nasledujúcom období Blue Cheer fungovali ako kvarteto, lebo sa riadnym členom skupiny stal aj klávesista Ralph Burns Kellogg. Na albumoch Blue Cheer (1969), The Original Human Being (1970) a Oh! Pleasant Hope (1971) skupina urobila postupný odklon od hardrockového zvuku, čoraz viac sa približujúc k štýlom bluesrock a country rock, k čomu prispelo aj používanie nástrojov, akými sú fúkacia harmonika, harfa a citara. Takéto smerovanie však neprinieslo očakávaný úspech a skupina roku 1972 dočasne prestala s činnosťou.

V priebehu 70. rokov Dickie Peterson niekoľkokrát aktivoval Blue Cheer s rôznymi hudobníkmi a vystupoval naživo v kluboch, ale na ďalší album sa čakalo až do roku 1984. Vyšiel pod názvom The Beast Is Back v newyorskom vydavateľstve Megaforce Records a obsahoval modernejšie verzie niektorých starších piesní skupiny, ako aj nové kusy s typickým metalovým zvukom 80. rokov (napr. Nightmares, Girl Next Door, Ride with Me). Za bubnami bol znovu pôvodný člen Paul Whaley, s ktorým Peterson nahral aj ďalšie dva albumy Highlights and Lowlives (1990) a Dining with the Sharks (1991). V tom období Blue Cheer intenzívne koncertovali v Európe (vydali aj koncertný album Blitzkrieg Over Nüremberg) a začiatkom 90. rokov Peterson a Whaley sa dokonca aj presťahovali do Nemecka. Peterson v Nemecku nahral svoj prvý sólový album Child of the Darkness (1992).

Po ďalšej viacročnej prestávke sa znovu zaktivovali roku 1999 a posledný album What Doesn’t Kill You… im vyšiel roku 2007 vo vydavateľstve Rainman. V jeho nahrávaní sa vedľa Paula Whaleyho zúčastnil ešte jeden bubeník – Joe Hasselvander (známejší ako člen skupín Raven a Pentagram). Dickie Peterson zomrel roku 2009 v Nemecku a tým sa príbeh Blue Cheer uzavrel. Avšak zvuk, ktorý vytvorili pred viac ako polstoročím, sa dodnes ozýva v hudbe mnohých mladších bandov.