Mesto vína, liekov a čokolády

Vršac, mestečko v južnom Banáte, učupené na mieste, kde sa spája šíra banátska rovina s vršackým pohorím, patrí medzi 20 najvyvinutejších obcí v Srbsku. Nositeľom rozvoja a svojráznou poznávacou značkou tohto mesta je akiste farmaceutický priemysel Hemofarm, ktorý sa na každom pláne pričinil o to, aby Vršac bol tým, čím dnes je. Okrem toho vršacký kraj je naďaleko známy aj podľa neprehľadných plôch pod vinohradmi a kvalitných vín známych aj za hranicami našej krajiny. Úspešne pracuje aj továreň na výrobu keksov, čokolád a rôznych cukroviniek Swisslion, prepravný podnik STUP, Verejný komunálny podnik 2. októbra… a vyvinutá je aj poľnohospodárska, hlavne rastlinná výroba. Na druhej strane ani toto prostredie nezostalo imúnne proti nezamestnanosti ako následku procesov transformácie, v ktorých zanikli skôr známe továrne na výrobu konfekcie Kluz, módnej obuvi IMO, čiapok a klobúkov Uča a ďalšie, v dôsledku čoho mnohí robotníci zostali bez práce. Na druhej strane súkromná iniciatíva je tu čoraz čulejšia, výsledkom čoho je celý rad malých a stredných podnikov, remeselníckych a iných dielní. Avšak napriek všetkému, aj odtiaľto mladí ľudia odchádzajú do väčších stredísk a do zahraničia.

Významným segmentom hospodárstva v tomto banátskom meste je turistika. Z bohatej turistickej ponuky širšej verejnosti je akiste najznámejšie turisticko-hospodárske podujatie Vršacká hroznová oberačka, ako aj kultúrne podujatie medzinárodný folklórny festival Vršački Venac. K tomu turistike významne prospieva aj čoraz čulejší športový život tohto mesta. Totižto vršacká športová hala Milénium, jedna z najmodernejších v krajine, je miestom častých medzinárodných zápasov tak popredných športových klubov, ako aj vybraných celkov, čím sa potom významne využívajú aj ubytovacie a pohostinské kapacity.

Vršac je aj vzdelávacím strediskom juhovýchodného Banátu s viacerými strednými školami, ku ktorým inklinujú žiaci z vršackej, ako aj troch susedných obcí: Alibunár, Bela Crkva a Plandište. Dlhoročnú tradíciu tuná mala aj učiteľská škola, neskôr pedagogická akadémia, ktorá je dnes transformovaná na Vysokú školu odborných štúdií na vzdelávanie vychovávateľov. Táto škola sa hrdí menom známeho pedagóga, profesora na filozofickej fakulte v Novom Sade, hajdušického rodáka Michala Palova, ktorý bol tuná najprv žiakom a potom aj dlhoročným profesorom a riaditeľom.

Vo Vršci dnes žije zo 35-tisíc obyvateľov. Najpočetnejší sú Srbi. Nasledujú Maďari, Rumuni, Rómovia, Macedónci, ale aj Slováci, ktorí tu v menšom počte žili ešte koncom 19. storočia, o čom svedčia mená v matrike narodených a zomrelých v evanjelickom kostole. Vo väčšom počte však Slováci začali prichádzať za prácou v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a neskoršie hlavne z Hajdušice, Jánošíka a trochu menej aj z Padiny. Osud však sem zaviedol aj Slovákov z niektorých iných slovenských prostredí. Roku 2002 ich bolo 132, a teraz ich je o 11 menej, čiže 121. Roztrúsení sú po celom meste. Vedia o sebe, ale sa neschádzajú. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa ich pokúsil zorganizovať hajdušický cirkevný zbor a vtedajší kňaz Pavel Čerfeľ. Založili tam aj cirkevný zbor, ktorý sa stal fíliou hajdušického zboru. Raz za mesiac sa schádzali na službách božích v tamojšom evanjelickom kostole, avšak po odchode farára Čerfeľa na Slovensko Hajdušica, a tým aj Slováci z Vršca, zostali bez kňaza, a potom sa nasledujúcich 10 rokov na tomto pláne medzi vršackými Slovákmi takmer nič nedialo, ibaže v deväťdesiatych rokoch pravidelne prichádzala humanitárna pomoc, ktorú vtedajší kurátor cirkevného zboru Ján Vŕba spolu s rodinou delili tamojším Slovákom.

– Tým spôsobom som vlastne spoznával nových a nových Slovákov, – hovorí J. Vŕba. – Pravdaže, pomoc som delil tým, ktorých som poznal, a boli to hlavne Hajdušičania a Jánošíčania, s ktorými sme sa najlepšie poznali a navzájom kontaktovali. Iných sme, až na ojedinelé výnimky, nepoznali. Nuž a keď sme tú pomoc začali roznášať, vždy sme sa dozvedeli o niekom novom, dovtedy pre nás neznámom Slovákovi. Ľudia mi hovorili, že aj na tej alebo onej adrese žije Slovák, a tí mi zasa povedali, že oni majú aj deti, ktoré žijú na inom mieste, a tak sa ten zoznam šíril.

V tých deväťdesiatych rokoch boli pokusy aj o založenie MOMS vo Vršci. Na podnet vtedajšieho podpredsedu MSJ Martina Šimáka nad tým uvažoval Dr. Ján Častven, špecialista infektológ, inak petrovský rodák, ale sa mu to nepodarilo. Na obnovení cirkevného života Slovákov vo Vršci potom od roku 2000 začal húževnato pracovať nový hajdušický kňaz Jaroslav Javorník. Rovnobežne pracoval aj na prinavrátení vršackého evanjelického kostola Slovenskej evanjelickej cirkvi. Zoskupiť Slovákov sa mu podarilo, ale nie aj doriešiť status kostola. Zlatko Maliar, inak presbyter v hajdušickom cirkevnom zbore, ktorý spolu s farárom Javorníkom pracoval na prinavrátení toho kostola, dnes už ani nevie, aký je jeho status, a po Vršci sa všeličo rozpráva. V každom prípade kostol je zamknutý, nikto sa v ňom už dávno neschádza a pre slovenskú evanjelickú cirkev je akiste navždy stratený.

– Pekne sa to s tými službami začalo, – spomína si dnes Mária Maliarová. – Na tých prvých službách v kostole roku 2001 sme boli hádam aj tridsiati. Nuž a potom nás Maďarská reformovaná cirkev vyhostila z kostola, takže sme sa každú prvú nedeľu v mesiaci schádzali v metodistickej cirkvi, a aj tam nás spravidla bolo do 20 na každých službách, ale tie stretnutia z rôznych dôvodov postupne zanikli.

Dnes sa Slováci vo Vršci schádzajú už iba súkromne. Duchovné potreby si uspokojujú na viacerých miestach. Naši spolubesedníci Vŕbovci aj ďalej odchádzajú na služby do Metodistickej cirkvi, kde slovo božie počúvajú po srbsky, Maliarovci a  niektoré iné rodiny občas zájdu na služby v rodisku, ale väčšina v cirkvi nie je činná. Aj s jazykom je to už veľmi zle. Tá prvá generácia Slovákov, ktorá za prácou prišla do Vršca, si jazyk zachovala, a tam, kde sú čisté slovenské manželstvá, si aj svoje deti naučili rozprávať po slovensky. V zmiešaných manželstvách sa však spravidla rozpráva po srbsky a deti sa slovenčine prípadne naučia od svojich starých rodičov, ale ju nepoužívajú. Nuž a tých zmiešaných manželstiev je čoraz viac a čisté slovenské možno napočítať na prstoch jednej ruky. Výsledok je taký, že väčšina príslušníkov tej tretej generácie Slovákov vo Vršci sú, žiaľ, úplne asimilovaní a jediné, čo im zo slovenskosti zostalo, je slovenský pôvod, prípadne priezvisko a nič iné.

V. Hudec